Milovaná i nenávidená legenda. Rekordná hviezda Nitry mala desať korún na tri dni

NITRA. „Ičo, banán!“ spievali tribúny o prvej hviezde nitrianskeho hokeja.

Skôr, než javisko zabrali Stümpel, Kolník, Chrenko, Laliberté, Blackwater či Buček, pod Zoborom sa chodilo na IVANA HRTÚSA (60). Corgoňom trikrát vystrieľal zlato v 1. SNHL, dodnes drží i silný klubový rekord. No doma si dvakrát vypočul i iné – že na extraligu nemá.

„Nikomu som nepoklonkoval a nikdy nestiahol chvost,“ povedal legendárny útočník, ktorý po tridsiatich rokoch netají, že olympiáda v Lillehammeri mu ušla aj pre inzultáciu rozhodcu.

V Skalici bol za malého boha, v Michalovciach ho diváci obdivovali visiac zo stromov a v Nitre zažil všetko – krásne góly pred plným zimákom, prvé tituly, no i hádky o peniaze s manažérmi, buchnutia dverami a dobu temna, keď klub dlhoval i „potkanom na štadióne“.

„Sám si dres na zimáku nevyvesím,“ usmial sa Ivan Hrtús a otvoril sa v rozhovore pre MY Nitrianske noviny, ktorý zhltnete s pasiou. A možno sa v ňom i nájdete...

Ako sa v šesťdesiatke má Ivan Hrtús?

Dobre, lebo ešte hrávam hokej. Utorky a piatky. Udržiavam sa v celkom dobrej kondícii. Mojim najlepším spoločníkom je psík Jimmy, v zime s ním nachodím sedem kilometrov denne, v lete dvanásť. K tomu celý život cvičím. Preto mi šesťdesiatka príde iba ako chyba v rodnom čísle (úsmev).

Dávajú vám ľudia najavo, že ste legenda?

S úsmevom vravievam, že väčšinu Nitry poznám. Medzi nami, psičkármi, je vždy o čom debatovať. Teší ma, keď si raz za čas zaspomíname na časy, keď som hrával.

Ivan Hrtús dnes. (zdroj: Martin Kilian ml.)

Vaše prvé korčule boli kožené topánky s pripevnenými nožmi. Napriek tomu ste už v pätnástich šli na sústredenie s mužmi do Račkovej doliny. Mali hokejové začiatky čaro?

Kožené topánky namiesto korčúľ? Nuž, peňazí nebolo nazvyš.

Začnem trochu osobne. Od narodenia ma vychovávali starí rodičia. Dedko ma viedol k samostatnosti, nebolo mi to vždy po vôli, no po rokoch som to ocenil, do života mi dal široké ramená. Keď v pätnástich zomrel, povedal som si, že teraz musím babku spraviť šťastnou ja. Z prvej výplaty som jej kúpil drahú leskymo prikrývku. Všetko, čo som zarobil, som dával jej. Boli to časy, keď mi desať korún vystačilo aj na tri dni...

Poďme však k hokeju. V začiatkoch mi ukázal správnu cestu Jozef Blaško. Tvrdý, ale spravodlivý tréner. Vždy si stál za slovom, medzi chlapcami nerobil žiadne rozdiely. A mal autoritu. Keď počúvam, ako sa dnes rodičia hádajú s trénermi, je mi až zle.

Veľa mi dalo, že v mládeži som vždy hral za starších. V áčku Nitry sa ma ako pätnásťročného ujali skúsení Miro a Peťo Ocelkovci, Dušan Čičmanec, Rudo Uličný a Slavo Chlebec. Utorky a soboty som hral za mužov, v nedele za dorast. Vďaka tomu som medzi seberovnými vyčnieval a za dorast raz strelil 68 gólov za sezónu.

Takmer všade, kde ste hrali, ste žiarili. V čom tkvela vaša produktivita? I v rovnej hokejke?

V dvore v našej štvrti. Na hornom sme v lete hrali futbal, na dolnom hokej. Z tej partie vyšiel i futbalista a neskôr tréner Janko Greguš. Na dvore sa hralo na tvrdom povrchu, i tak sa každý snažil čosi vykúzliť. Najprv skroť loptičku na betóne, potom budeš vedieť s pukom, vravievali mi. A tak to aj bolo!

Vedel som, že keď sa chcem presadiť, musím na sebe individuálne pracovať. Trénoval som štyrikrát denne. O šiestej ráno som behával na Borinu, o desiatej bol tréning s mužmi, poobede druhý tréning s mužmi hneď po ňom som si prehodil dres a makal s dorastom. Telo si zvyklo na kontinuálne tvrdú záťaž, nebýval som pretrénovaný.

Veľa mi dalo spomenuté sústredenie s mužmi v Račkovej doline. Hop, veľkí chlapi sú troška inde, povedal som si, keď som videl, čo v tréningoch zvládnu Filc, Barto a iní. Naučili ma, že dobrý hokejista musí niečo aj pretrpieť. Nedať hlavu dole, keď dostane „po paprčiach“. Skrátka treba udrieť prvý. Preto mi nerobilo problém hrať do tela. „Sekier“ za tých rokov bolo dosť. V Poprade na mne Skokan zlomil hokejku. Keby to spravil v Nitre, ľudia by ho ukameňovali.

Ďalšie tajomstvo úspechu tkvelo v hokejke. S vyššou pätou a nižšou špičkou, iba trochu zahnutou. Vyhovovalo mi to pri kľučkách, puk mi neušiel, schoval som ho pod pätu. Mal som zahnutie štvorku, pričom napríklad Oto Haščák mal desiatku. Navonok to bol malý rozdiel, v realite veľký.

Ivan Hrtús (prvý sprava) sa objavoval v mládežníckych reprezentáciách Československa spolu s Antonínom Stavjaňom či Vladimírom Růžičkom. (zdroj: ih)

S Nitrou ste trikrát vyhrali 1. slovenskú národnú hokejovú ligu (1984, 1987, 1988), no v baráži ste trikrát neuspeli. Prečo vám federálna extraliga unikala?

Jeden z mančaftov vždy prišiel z extraligy. Česi mávali o čosi navrch. Zápasy s Kladnom či Plzňou bývali vyrovnané a krásne. Prišlo 6-tisíc divákov, štadión praskal. Pred odvetou sa funkcionári z Kladna pýtali, kde je Nitra. Nebohý pán Kolečáni, Karolov otec, im poslal mapu. Bol to zarytý fanúšik, na Nitru nedal dopustiť.

V 80-tych rokoch sme hrali pekný hokej. V tíme bolo veľa technických typov a technický hokej sa divákom páčil. To klubu ostalo dodnes. Ofsajd ešte platil na červenej čiare, preto si musel hrať hlavou, rýchlo rozmýšľať a skôr, než prijmeš puk, mať tri varianty, kam s ním. Hokej bol ako ťukes.

Kus srdca ste nechali v Michalovciach, ktorým ste 42 gólmi v sezóne 1985/86 vystrieľali prvenstvo v 1. SNHL. Skutočne ľudia sedeli aj na stromoch pri neopláštenom zimáku?

Štadión po bokoch nebol zakrytý. Preto klub musel uvádzať maximálne 2 700 divákov, vždy však prišlo minimálne 3 500. Ľudia viseli zo stromov, boli pricapení na mantinel. Prvý rok vojenčiny som strávil v Trenčíne a Topoľčanoch, druhý v Michalovciach. A bola to pravá hokejová eufória. Sezóna, na ktorú spomínam najradšej.

Keď sme skraja ročníka nechtiac nahnevali trénera Jara Hrabčáka, Tónovi Bartánusovi vzal „céčko“ a zo mňa spravil kapitána. Mal som iba 22 rokov. Povedal, že na Vianoce nás nepustí domov, ak dovtedy nezískame 51 bodov. V tej chvíli to však znamenalo, že rok musíme končiť na prvom mieste. Zvládli sme to.

V Michalovciach bola obrovská hokejová sila. Peter Veselovský, Anton Bartánus, Pavol Farkaš, Zdeněk Moták...

...a s vami v útoku Karol Kolečáni a Peter Sládeček. Zohratá trojka!

Tréner Jaro Hrabčák nám dal do obrany Ernesta Barátha a Milana Benkoviča a vznikla formácia, ktorá vyhrávala zápasy.

Po sezóne v Michalovciach mňa, Kolečániho a Sládečka lanárili Slovan, Trenčín, Pardubice a Vítkovice. Takmer som podpísal Brnu, no Nitra, ktorej hráč som formálne stále bol, za mňa pýtala priveľa. Nepustila ma ani do druhej nemeckej ligy. A Košice, hoci ma chceli, som zase napokon odmietol ja.

Aj kvôli tlaku nitrianskej verejnosti sme napokon všetci traja ostali doma, aby sme spravili titul. A to sme hneď aj dokázali.

Ivan Hrtús v roku 2019 vhodil čestné buly pri prvom zápase Michaloviec v extralige. (zdroj: archív IH)

Lenže historický postup do federálnej extraligy (1990) vás pre zranenie minul. Medzi československou elitou ste potom odohrali iba tri zápasy. Zamestnaný ako inštalatér! Zvláštne časy, však?

Zlomenina navikulárnej kosti v zápästí a drôty v pravej ruke ma odstavili na osem mesiacov. Redli mi kosti, samé injekcie, rehabilitácie. V tej istej sezóne prišla ďalšia operácia, mesiac som strávil v „špitáli“ napoly rozpáraný, absolvoval plastickú operáciu ľadviny. V postupovom ročníku som si teda v baráži ani moc neťukol, potom vo „federále“ som stihol aspoň tri zápasy, fanúšikovia si to želali.

Po vypadnutí z extraligy som bol v lete 1991 posledným hráčom bez zmluvy. V Službyte som bol ako inštalatér, už sa ma pýtali, či so mnou majú rátať, alebo budem pokračovať v hokeji. Tréner Rudo Uličný si na moje miesto hotoval svojho „koňa“ z Topoľčian, vravel, že nevie, prečo mi vedenie ešte neponúklo kontrakt. Tak som zašiel „hore“ – a predseda klubu Jožo Chrenko prekvapene zahlásil, že zmluva je prichystaná a Uličný mi mal tlmočiť, nech ju podpíšem... Dohodli sme sa, no takýchto kontroverzií som v Nitre zažil mnoho.

Ešte pred postupom do československej extraligy ste trénerovi Mariánovi Oravcovi takpovediac „odobrili“ debut 16-ročného Jozefa Stümpela, neskôr najväčšej osobnosti nitrianskeho hokeja s 1 012 štartmi v NHL. Tušili ste, kto ide na scénu?

Jožko išiel cestou ako ja. Odjakživa hral so staršími, bol technicky dobre vybavený, tiež korčuliarsky nevynikal, ale neustále sa zlepšoval. Bolo správne, že mužskú šancu dostal už v šestnástich. Keby prišla neskôr, jeho talent by sa mohol prepásť. Napokon sa z neho stala najväčšia osobnosť histórie nitrianskeho hokeja.

Nemali by dresy Hrtúsa, Stümpela či Stavjaňu visieť zo strechy zimáka?

Inde je to normálne. Ľudia sa ma na to pýtajú. Nie je to v mojej kompetencii. Ja tam sám s dresom nepôjdem... Musí to napadnúť komusi druhému.

Pristavím sa aj pri Stavjaňovi. V sedemnástich sme spolu reprezentovali. Medzi Čechmi, Moravákmi a Slovákmi boli v národnom tíme veľké rozdiely. Namyslení Česi sa zastrájali, že z pohárov, z ktorých pili Slováci, oni piť nebudú... Karma je zdarma – tých, ktorí robili zle, na vojnu odvelili do ďalekých Michaloviec. Stavjaňu do Trenčína. Ten si vždy udržiaval vysokú ľudskú i hokejovú úroveň.

V Nitre ste sa ocitli v nemilosti tiež v rokoch 1994 a 1998. Mohlo to byť aj pre vašu horkokrvnú povahu?

Vždy som sa musel prebíjať sám, nik mi neotváral dvere, agenti neexistovali a baran som aj podľa znamenia. Nikdy som nestiahol chvost a nechal si skákať po hlave. Vždy som si povedal svoje a stál za mužstvom.

Vedenie nám v Nitre zvyklo sľubovať prémiu 800-tisíc korún, ak postúpime do play-off. Bral som to tak, že nám neverí. Keď sa schyľovalo k tomu, že vyraďovačku skutočne „spravíme“, z odmeny zrazu bolo iba 400-tisíc a 800-tisíc sme vraj zle počuli... Preto sa rodili nezhody, po ktorých som sa ocital v nemilosti.

Tréner Július Haas mi svojho času povedal, že nemám na extraligu. Zareagoval som sezónou, v ktorej som bol najlepším strelcom tímu. Tieto reči ma vždy motivovali. Povedal som si, že nehrám hokej preto, aby mi niekto z Bratislavy hovoril, že na to nemám.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Po hetrikoch robil taxikára. Bývalá hviezda stále nemá státisíce z Nitry Čítajte 

Po štvrtine extraligy 1993/94 ste mali na konte viac gólov než Miroslav Šatan a vraj o vás pomýšľala reprezentácia. Inzultáciou rozhodcu Milana Mášika a 9-zápasovým trestom ste si ale všetko pokazili. Ako si na to spomínate?

Blížila sa olympiáda v Lillehammeri a ja som bol najlepším strelcom extraligy. Až nastal zápas s Martinom.

Rasťo Rovnianek úmyselne posunul bránku, tým bol známy. Mali sme ísť do presilovky piatich na troch, rozhodca to videl inak. V trme-vrme som ho trafil, vyletela mi ruka, „Sadzovi“ Miklíkovi tiež. Rozhodcovia provokovali, skákali ako „opičiaci“, ale mali sme to ustáť lepšie.

Preto mi padla reprezentácia. Kvôli trestu a mesačnej olympijskej prestávke som bol dokonca dva mesiace bez zápasu.

Rozlúčkový zápas Ivana Hrtúsa (archív MY Nitrianskych novín) (22 fotografií)

Najlepšie ste vraj zarobili v tom čase v maďarskom Dunaújvárosi. V porovnaní s dnešnými platmi to však asi nebola sláva...

Na vtedajší každodenný život to stačilo. Nemusel som premýšľať, čo koľko stojí.

V Maďarsku bolo až na prekvapenie dobre. V každom tíme mohli byť iba traja legionári, Ferencváros na mňa a Karola Kolečániho posielal útok plný Sovietov. Derby s „Fradi“ mávalo 4,5-tisíc divákov, keď sme vyhrali 6:4, naši fanúšikovia týždeň spievali.

Nevyčítali ste si odchod zo Skalice? Vydreli ste jej postup do extraligy (1997), div že vás na rukách nenosila.

Pôvodne ma chcela Dubnica, takmer sme sa už dohodli. Prezident klubu mi však povedal, že toľko, koľko by som mal zarábať ja, nemá ani najlepší hráč. Najlepším hráčom predsa budem ja, odvetil som.

Ráno v novinách vyšlo, že Hrtús a Dubnica sa nedohodli. Skalický manažér Zdenko Jurík mi už ôsmej ráno volal a o desiatej bol v Nitre! A zmluvu mi dal lepšiu ako v Dubnici. Otvorene hovoril, že chce postup do extraligy. Povedal som, že treba priniesť ešte šesť hráčov – a Jurík ich priniesol.

Museli sme však zmeniť aj hráčsku mentalitu. Keď sa šlo von, chalani len mávli rukou, že tam vlani prehrali, tak môžu aj teraz. O tretej poobede v autobuse vytiahli klobásu s cesnakom. Dve hodiny pred zápasom! Vydarila sa letná príprava, zložili sme skvelú partiu s Peťom Oremusom a nebohým Peťom Košťálom a postúpili do extraligy. Bol to fantastický ročník. Po poslednom zápase to v noci na námestí vyzeralo ako na dožinkách. Oslavy sa presunuli na štadión, o pol dvanástej dorazila dychovka, oslavovali sme do rána.

A či som si vyčítal odchod zo Skalice? Tak by som to nenazval. Zaujalo ma iné. Funkcionár Ivan Chovanec mi na rovinu povedal, že Nitra ma veľmi chce, že po takej parádnej sezóne mám právo sa rozhodnúť a že keď si tam nevyjednám dobrú zmluvu, nech pokojne ostanem v Skalici. S takým prístupom som sa doma takmer nikdy nestretol.

Hrtús nemá na extraligu – s takými slovami (tentoraz od asistenta trénera Jána Podkonického) ste v roku 1998 končili v Nitre. V tieni „kauzy Szabo“ – vraj ste mladíka v šatni šikanovali, nech na tabuľu napíše „som veľký holub a musím nosiť puky“...

„Kauza Szabo“ sa ťahala cez nitrianskych funkcionárov, ktorí ma nepodržali. Zdalo sa im, že som proti trénerovi Djulnearovi Salijimu. Ale bolo úplne inak. Hoci ofsajd na červenej čiare bol čerstvo zrušený, neustáli sme hrali postupný útok a vôbec sa neprispôsobili trendu s rýchlejšou rozohrávkou. Celá liga áno, my nie.

Klub mi ostal dlžný polovicu 200-tisícového podpisového bonusu. Samozrejme, robil všetko pre to, aby mi zvyšnú stovku nemusel doplatiť. Napokon všetko vyrovnal.

Vylepšil rozlúčkový zápas pred tisíckami divákov (5. augusta 2000) dojem z vášho odchodu z Nitry?

Myšlienka rozlúčkového zápasu vznikla na futbalovej exhibícii vo Vrádišti pri Skalici u Vlada Vlka. Miro Šatan, Žigo Pálffy, Jožo Stümpel a ďalší ma povzbudili, nech takú akciu určite spravím.

Hoci sa konala v auguste, prišiel takmer plný štadión. Poviem pravdu, rozlúčkový zápas bol trochu komický. Vtedajší zástupca primátora, ktorý bol vo vedení hokeja, mi na ľade ani len nepodal ruku. Bál sa, čo by na to povedali ostatní... V tej dobe sme s Marekom Strápekom a Milanom Adamcom finišovali moju hokejovú biografiu. Klub mi ani na fotku na titulku knihy nedovolil požičať zápasový dres, a tak som sa odfotil iba v tréningovom drese z Viedne. To asi svedčí za všetko.

Nitru ste v roku 2003 ako generálny manažér dotiahli do extraligy – a odvtedy je v nej v nepretržite. Aj vtedy sa nad hokejom v meste napriek postupu vznášal určitý opar...

Do pozície generálneho manažéra ma oslovil vtedajší šéf klubu Ladislav Marenčák. Vedel, že mám dosah na voľných hráčov, v tej dobe som pár z nich zastupoval. Po predošlom vedení zmizli peniaze, klub bol súci na reštrukturalizáciu, vtipkovali sme, že je dlžný ešte aj potkanom, čo behajú po štadióne. Dlh sme počas sezóny znížili o dva milióny korún a ešte aj postúpili. Mesto nám však hádzalo polená pod nohy, chcelo, aby sme mu čosi odvádzali aj z reklám sponzorov, ktoré si sami zoženieme.

Marenčákovi sa nechcelo chodiť hádať na mesto, a tak hokej vzal Ján Plandora. S tým sme si vzájomne nesadli, mali sme odlišné hokejové videnie.

Vpredu Ivan Hrtús, vpravo jeho nevlastný brat Ľubomír Kolník a vľavo rešpektovaný mládežnícky tréner (už nebohý) Jozef Blaško. (zdroj: archív MY Nitrianskych novín)

Do Nitry ste sa v roku 2008 vrátili ako asistent kouča Jiřího Kučeru – no iba na sezónu. Prečo ste v klube manažérsky alebo trénersky nepobudli dlhšie?

Pozícia asistenta mi nevoňala, no funkcionár Maroš Lukáčik ma napokon zlomil a dotiahol z Maďarska. V určitých zápasoch sa však v Nitre diali zvláštne veci. Prehralo sa veľa zápasov v rade a odskákal som si to ja.

Do klubu som sa už nevrátil. Nikdy som totiž nemal potrebu nikomu poklonkovať. Ľudia sa ma občas pýtajú, prečo v Nitre aspoň netrénujem mládež. Možno majú plný stav, odpovedám s úsmevom.

Nitru dnes mnohí volajú hlavným mestom hokeja, ale kedysi to tak nebolo. Do roku 2005 len dvakrát v dejinách postúpila do play-off. V dekáde 2013 – 2022 však s ôsmimi medailami i titulom (2016) bola najúspešnejším extraligistom na Slovensku. Čo vidíte za týmto historickým prerodom?

Kvalitnejší prístup ku skladbe mužstva. Zložiť víťazný mančaft je náročné, dvadsaťpäť hráčov znamená dvadsaťpäť rôznych pováh, už jedna-dve škodné je problém, tréner si to musí zosúladiť.

Za úspechmi Nitry stojí veľká osobnosť „Tonda“ Stavjaňu. V osobách Mira Kováčika a Tomáša Chrenka navyše dostal partnerov, ktorí skutočne rozumejú hokeju. Nie sú podnikatelia, ktorí do klubu len lejú peniaze a o jeho riadení nemajú potuchy. Vedia, čo a kedy tím potrebuje. Stavjaňa navyše nie je konfliktný typ. S Kováčikom a Chrenkom si dokáže konštruktívne vymieňať názory, rodiace sa spory neeskalujú. Preto je Nitra úspešná.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Nitra zažila premiéru 'michiganu'. Po novom 'čederlovka'! (+VIDEO) Čítajte 

Nitra v januári za vulgárne pokriky fanúšikov v štyroch zápasoch platila pokutu 2 250 eur a za hanlivé popevky s národnostným a rasovým podtónom jej „disciplinárka“ zavrela sektor ultras na zápas so Zvolenom. Považujete nitrianske obecenstvo za prehnane vulgárne?

Nitra má najlepšie publikum v extralige. Krikľúni s nemiestnymi pokrikmi sa nájdu všade. Nemyslím si, že na zimáku v Nitre sú určité vulgárnosti za hranou. V podobnej miere sa to deje všade inde na Slovensku i v zahraničí.

A čo by ste povedali na nový štadión?

Veď sa stavia už desať rokov... Každú sezónu o ňom počúvame, no stále nevidím ani základy. Nový zimák je bez debaty potrebný. Hala na Klokočine je zavretá a zbytočne chátra, i preto tvrdím, že vedľajšia plocha Nitra Arény by mala byť otvorená celoročne.

Nášmu mestu by pristal štadión s kapacitou päť až sedem tisíc. Neverím však, že súčasná politická garnitúra je takéhoto projektu schopná.