Hádzanársky dres definitívne vešia na klinec Petra Varjassiová (30) a zaradí sa do normálneho života. V posledných štyroch sezónach jej tlieskali fanúšikovia Dusla, prispela aj k vlaňajšiemu striebru v MOL lige. Ako priznala rodená Bratislavčanka, hrať za Šaľu bolo jej snom.
Vaša hráčska kariéra sa skončila. Skúste nám ju zhrnúť.
Začala som hrať hádzanú v Podunajských Biskupiciach v TJ Spoje. Potom som prestúpila do ŠKP Bratislava, odtiaľ do Interu. Prvýkrát som išla do zahraničia v maturitnom ročníku, v budapeštianskom klube Szent István som hrala druhú ženskú ligu a za juniorky. Nasledovali tri roky vo Veselí nad Moravou a dve sezóny v rakúskom Stockerau. Potom som sa vrátila na Slovensko do Stupavy a v roku 2020 som prišla do Šale.
Ktoré najkrajšie momenty z hádzanej vám zostanú nadlho v pamäti?
Som rada, že som si počas mojej kariéry zažila veľmi veľa pekných chvíľ. Bolo by mi ťažké vybrať len jednu. Možno by som spomenula výhru v Rakúskom pohári, postup na ME junioriek a samozrejme minuloročné striebro v MOL lige, ale je ich omnoho viac.
Prečo ste sa rozhodli ukončiť kariéru?
Ukončenie kariéry som mala v hlave už po minuloročnom zranení ramena a následnej operácii. Po letnej príprave ma začalo trápiť koleno. Po európskom pohári mi v ňom prasklo a podstúpila som ďalšiu operáciu kolena. Za rok som už absolvovala dve operácie a dve rekonvalescencie, čo samozrejme nie je jednoduché ako po fyzickej, tak psychickej stránke.
Pri návrate po druhej operácii som sa cítila dobre na ihrisku. S vedením sme sa rozprávali, dohodli sme sa, že to vyskúšam a uvidím podľa zdravotného stavu. Prvé zápasy boli dobré, čo sa týkalo zdravotného stavu. Zlom nastal na reprezentačnom zápase proti Nemecku, kde som si natiahla sval a začali mi opäť problémy s kolenom. Zase som musela pauzovať. Na jednom tréningu sa mi podvrtlo koleno a vtedy som sa rozhodla, že je čas skončiť.
Bolo to ľahké rozhodovanie?
Nebolo to vôbec jednoduché. Poplakala som si niekoľko dní, ale zdravie mi je prednejšie. S hádzanou končím úplne, nebudem hrávať ani v nižšej súťaži.
Je ten koniec taký, aký ste chceli? Alebo by ste si predstavovali krajší?
Myslím si, že žiadny športovec nevie, ako bude vyzerať ten koniec. Ja som rada, že som sa mohla rozlúčiť na palubovke a odohrať zápas. Samozrejme, že by to bolo krajšie, keby sme hrali o titul. Vždy to môže byť lepšie.
Ako vám bolo v Šali počas tých štyroch rokov?
V Šali som sa cítila výborne od začiatku, bol tu super kolektív. Šaľu som registrovala už ako dieťa, keď hrali finále proti ŠKP a v podstate sa mi splnilo, že som chcela hrať v Šali a ukončiť kariéru na Slovensku. Tento klub pre mňa znamená veľmi veľa, niečo ako druhú rodinu.
V Šali ste aj trénovali dorastenky.
Bola som s nimi tri roky, dostala som výborné dievčatá, ktoré chceli pracovať a trénovať. V trénerskej kariére nebudem pokračovať, začala som pracovať v Bratislave a nestíhala by som to. Dievčatá mi budú veľmi chýbať. Či sa ešte budem v hádzanej pohybovať v nejakej forme, je zatiaľ otázne.
Chcete niekomu poďakovať pri vašej rozlúčke?
Všetkým trénerom, ktorí ma trénovali, všetkým spoluhráčkam, s ktorými som mohla hrať a zažiť krásne chvíle na ihrisku aj mimo neho, Samozrejme mojej rodine a priateľovi, ktorí ma podporovali do poslednej chvíle na ihrisku.
