Privítal nás v novej boxerni klubu na Coboriho ulici. Vynovené priestory sú parádnym miestom pre prácu s mladými športovcami a v Box clube Stavbár to s nimi vedia.
Meno Tibora HLAVAČKU je synonymom pre box v Nitre už celé desaťročia. Do jeho trénerského štábu patrí aj syn Pavol a spolu už vychovali desiatky úspešných športovcov, ktorí úspešne reprezentovali Slovensko.
V pondelok 29. júla oslávi okrúhle životné jubileum, tak sme v rozhovore preleteli jeho dlhoročnú kariéru.
Aké úspechy ste dosiahli ako boxer?
Ja som boxoval, ale nebol som výnimočný. Bol som obyčajný slovenský ligový boxer, ktorý súťažil za Nitru. Nebol som majster Slovenska, ani reprezentant. Vyhral som len pár turnajov v mládeži.
V tých časoch bolo tak veľa boxerov, že vyhrať majstrovstvá kraja bol problém! Komárno, Dubnica, Galanta boli vtedy mekky boxu. Dnes je Nitra výkonnostne nad nimi.
Prečo vlastne box? Náhoda?
Nie. Box ma od začiatku bavil. Mal som 16 rokov, bol som prvák na stavebnej priemyslovke. Môj triedny profesor, pán Celler, inak akademický majster SR, urobil boxerský krúžok na škole. My sme sa tam „bili“ na tréningu. Raz sa prišiel pozrieť tréner mužov Nitry. Vybral si mňa a môjho kamaráta, a tak sme začali robiť predzápasy pred mužskou ligou.
Až raz, keď mala ísť Nitra na zápas do Prostějova, kde bolo vtedy vrcholové stredisko, niektorí muži sa hodili na maródku. Zrazu tréner hľadal, koho postaviť. Dostal som šancu ako 16-ročný a ten zápas som nejakou náhodou vyhral. Odvtedy som už bol náhradníkom u mužov.
Ako dlho ste vydržali?
Mali sme tu tím Nitry, ktorý bol v prvej československej lige, nie v extralige. Boxoval som do 27 rokov, ale nemám veľa zápasov. Len 54 duelov za mužov. Na porovnanie, môj syn Paľo má 266 zápasov, z toho 166 medzinárodných.
Napriek tomu sa z vás stal uznávaný tréner.
Moje trénerstvo nevychádzalo z môjho umenia, ale z toho, čo som sa naučil, naštudoval a odpozeral od druhých. Ale jedno je isté. Bol som v ringu, viem, aká je to psychická záťaž pre boxera. Kto tam nebol, nevie to pochopiť. V ringu nie sú dvere, ktorými by ste mohli odísť. Sú tam povrazy, je tam súper, ktorý vás chce poraziť, a kúsok od vás diváci.
Aký nápor zažíva boxer v ringu?
V iných športoch, keď makáte, máte tep okolo 180 úderov, ale v ringu je bežný tep 220. Väčšinu zápasu ste v anaeróbnej rovine, ľudovo povedané - na kyslíkový dlh. Tak rýchlo vám bije srdce, že krv cez pľúca len preletí a už sa neokysličuje. To sa volá anaeróbny proces.
Tento stav sa dá krátkodobo trénovať, ale aj tak nedosiahnete na tréningu také podmienky ako v ringu, keď je to spojené s psychikou zápasu.
Dostali si niekedy veľmi „na frak“?
Prehry ma mrzia, ale nikdy som nedostal knokaut a nestalo sa, že by som si nepamätal zápas.
Ale tie prehry mi dali veľmi veľa, čo sa týka trénerstva. Keď chceš niekomu radiť v ringu, musíš vedieť, čo tam on prežíva. Musíš mu vedieť stanoviť techniku, upraviť spôsob boja.
V boxe rozhodujú úplne malé detaily. Napríklad keď boxovala Mirka Jedináková vo finále ME, do tretieho kola jej Paľo poradil malý detail. Mirka to zrealizovala nádherne, suverénne vyhrala 3. kolo a získala zlato.
Kedy ste začali s trénerstvom?
Veľmi skoro. Mal som 22 rokov, keď som boxoval za mužov. Klubu chýbal tréner mládeže, tak som začal trénovať dorast. Už v 27 rokoch som sa už dostal ako asistent do reprezentácie, pretože moji chlapci začali hneď vyhrávať. Vyzeral som niekedy medzi nimi ako najmladší. Keď nás pani recepčná vítala v hoteli v Ružomberoku, pýtala sa ma: Chlapci, a kde máte trénera? (úsmev)
Mali ste možnosť odísť trénovať inam?
Jasné. Mal som veľa ponúk. Ešte za socializmu ma volali do Martina, ponúkali mi byt, robotu pre mňa aj pre manželku, ale nikdy som nechcel odísť. Neskôr som mal ponuky robiť trénera v Rakúsku. Alebo v Česku. Olympijský víťaz Němeček mi núkal pozíciu zväzového trénera.
Dlhé roky teda pôsobíte v BC Stavbár.
Zostal som verný. Držím sa hesla: keď makáte, výsledky prídu. Neviem, či mi uveríte, ale od roku 2006 Nitra vyhrala všetky ligy, v ktorých boxovala. Až nás už radšej nikam nevolajú… Dvakrát sme vyhrali českú extraligu, trikrát medzinárodnú ligu - Poľsko, Česko, Maďarsko, Slovensko. Potom Maďari vytvorili tzv. ligu Boxing One, zlatí sme boli dvakrát, následne nás už nezavolali na žrebovanie. Naposledy sme vyhrali dva ročníky Real Boxing Cupu. To bola veľmi silná liga. Tam sa mohli kluby posilniť bez akýchkoľvek prestupov zahraničnými reprezentantmi. Napríklad za Prahu boxovali reprezentanti Poľska či Nemecka.
Od divokých 90. rokov k rešpektu. Vyspovedali sme Patrika Matejku Čítajte Boxu, resp. trénerstvu, ste sa venovali popri práci, však?
Bol som zamestnaný v Elitexe, mám vysokú školu, odbor meliorácie. Prešiel som si viacerými pozíciami, končil som ako riaditeľ odboru na investičnom oddelení. Bol som aj projektant. Naprojektoval som domy mojej rodine.
Čiže z roboty som vždy utekal na tréning. Manželka mi to umožnila. A keď som už bol reprezentačný tréner, dospelých alebo juniorov, pridajte si k tomu časté sústredenia.
Vymenovali by ste vašich najúspešnejších odchovancov?
No, to by bol dlhý zoznam. Moji zverenci získali viac ako dvesto titulov majstrov Slovenska a pravidelne reprezentujú na ME, MS. Máme niekoľko medailistov z ME a syn Paľo bol juniorský vicemajster sveta.
Ďalej sa dočítate aj toto:
* objasňuje, ako dvakrát Hlavačkovcov nespravodlivo obrali o olympiádu
* ako sa zmenil box za niekoľko desaťročí
* prečo by svojho syna nedal na MMA
* v čom mal box výnimočnú slovenskú premiéru
* čo prinášajú dievčatá do boxerského klubu a v čom sú iné
* čo Hlavačkovi vyčíta manželka a na čom mu v klube záleží
* ako by reagoval, keby jeho boxer "úradoval" na diskotéke
* ako je možné, že boxeri v BC Stavbár neplatia žiadne poplatky
* prečo by mali dať rodičia syna na box do BCS a akú chybu nesmie predtým rodič urobiť
* aký je dôležitý predpoklad na to, aby sa z niekoho stal špičkový boxer
* či existuje v boxe priateľský zápas
* prečo nechce končiť s trénerstvom a čo ho strašne teší.
Jeden sen sa vám stále nesplnil.
