Polstoročie na lane. Dušan Myslivec stále sníva o ďalších štítoch

Prvé, čo urobil po klasickom pozdrave „nazdar“, bolo, že mi navrhol tykanie. Priznám sa, že s horolezcom som robil rozhovor prvýkrát.

Dušan MYSLIVEC (62) dostal nedávno od Slovenského horolezeckého spolku James zlatý odznak za 50 rokov (!) aktívneho lezenia a rozvoj slovenského horolezectva.

Vyrastal na Párovciach a na Chrenovej. Rodák z Nitry bol šesťkrát v Himalájach, pozrel sa aj na Aljašku, Kilimandžáro, Aconcaguu, Ťanšan či mnohé iné miesta. Alpy a Tatry sú jeho druhým domovom.

Stretli sme sa ráno, krátko po tom, ako si zacvičil jogu. Jeho tradičný ranný rituál.

Leziete už 50 rokov. Spomínate si na začiatky?

Pamätám si to úplne presne. Mal som ani nie 12 rokov, keď som prvý raz liezol pri Žiline na Porúbke. Celé leto som trávil u babky v Belej, k lezeniu ma doviedol môj bratranec Ďuro Matušek. Strýko môjho bratranca bol šéfom horskej služby vo Vrátnej.

Päťdesiat rokov je dosť.

Horolezectvo tvorí podstatnú časť môjho života, ale okrem toho, že som liezol, som musel aj normálne fungovať. Dokončiť vysokú školu, živiť rodinu, zabezpečiť deti, aby mohli študovať.

Koľko dní v roku leziete?

Kedysi to bolo aj 150 dní. Veľa som liezol v zime, lebo som mal firmu, zameranú na výškové práce a stavebnú činnosť, čiže viac roboty bolo v lete. Zima je mi srdcu bližšia, taká zaslúženejšia. Ale nemôžete liezť len v zime bez letného tréningu.
Nie vždy som len liezol. Robili sme aj podporné veci. Napríklad som behal 3-4-krát za týždeň. Ako 16-ročný som zabehol maratón v Bulharsku. V zime sme zasa bežkovali. Spomínam si, že sme prišli na Bielu stopu, mal som 15 rokov a pre moju kategóriu nebola tá najdlhšia trať - 50 km. Ale jeden kamarát z našej partie ochorel, tak som si zobral jeho štartové číslo, a keď som dobiehal do cieľa, hlásili, že prichádza Ing. Ivan Bresky (úsmev).
Takže dnes už leziem menej, hoci zo sociálnych sietí sa môže zdať opak.

Čo je pre vás lezenie?

Odpoveď je obligátna: je to životný štýl, určitá životná filozofia. Kto chce liezť, musí byť poctivý v tréningu, dôsledný pri zaisťovaní. Nemôžete nič odfláknuť, musíte byť cieľavedomý, musíte vedieť ísť na hranu, ale tak, aby to dobre dopadlo. To sa dá preniesť aj do života, alebo do podnikania.
Naozaj, mnohí výborní horolezci sú aj úspešní podnikatelia.

Čo je pre horolezca viac - nadmorská výška alebo obtiažnosť trasy?

My sme vždy hovorievali, že cesta je cieľ.
Horolezectvo môžete robiť ako hobby šport, keď si vyjdete najľahšou trasou na nejaký štít, v Tatrách či v Alpách. A potom je tu športové horolezectvo, kde je cieľom naozaj tá cesta. Čím je obtiažnejšia, čím vyššia stena, čím vo vyššej nadmorskej výške, tým je to zaujímavejšie. To je vlastne podstata horolezectva.
Napríklad ja som bol desaťkrát na Mont Blancu, ale len raz klasickou cestou v lete a ostatné výstupy v zime. Rôznymi stenami, dá sa povedať, že každý výstup bol inou cestou.

Dušan Myslivec - z archívu (21 fotografií)

Ako si vyberáte tie trasy?

Každý kopec bol niekedy panenský. Prvý človek naň vyšiel najľahšou cestou. Potom niekto išiel ťažšou. Tak sa robia prvovýstupy. Vylieziete, zakreslíte. V sprievodcoch si viem pozrieť popis cesty, koľko treba materiálu, koľko dní trvá, aká je jej obtiažnosť a podľa toho sa rozhodujem.
Doba sa posunula, ľudia viac trénujú, sú lepší ako kedysi, hľadajú ešte ťažšie smery, vznikajú nové prvovýstupy, hodnotnejšie. Panenskosť stien postupne klesá.

Ako sa zaisťujete pri lezení?

Sú rôzne zaisťovacie prostriedky. Skoby sa tlčú do škár, nity sa vŕtajú. Tie nity tam zostávajú.
Používajú sa aj iné špeciálne pomôcky, jeden typ sa volá „friend“. Prvý z dvojice ho tam umiestni a ten druhý ho vezme. Sú to drahé veci, jeden friend stojí 80 až 100 eur. Čiže je fajn, keď ten druhý z dvojice ho dokáže zo skaly vybrať. (úsmev)

Leziete aj bez istenia?

Áno, robí to určitá úzka skupina ľudí, ktorí si trúfnu. Musíte si byť stopercentne istý každým krokom.
Ja rád chodím do hôr s ľuďmi, s ktorými si rozumiem. Ale často vás láka skúsiť, čo ešte vydržíte aj psychicky a nespanikárite. Sú to výnimočné emócie, keď človek vyjde sám nejakú ťažkú cestu. Robia to tí najlepší lezci, ale nie je to podstata horolezectva. Je to taký príjemný úlet, pokiaľ na to máte.

Aké sú vaše najhodnotnejšie výkony či méty, ktoré ste dosiahli?

Horolezectvo sa delí do viacerých kategórií. Môžete robiť bouldering, športové skalné lezenie na 30-40 metrov, liezť ľadopády či vysoké tatranské a alpské steny, a to v lete aj v zime. Prípadne ísť do hôr s vyššou nadmorskou výškou až po Himaláje. Sú to veľmi ťažko porovnateľné veci. Ako keby ste chceli porovnávať v atletike stovku s maratónom.
Som z generácie, ktorá sa venovala všetkým týmto odvetviam lezenia, takže v každej kategórii si niečo iné vážim.

V akej najvyššej nadmorskej výške ste boli?

Okolo 7400 m počas expedície na Čho oju v Himalájach. Prvú noc v tábore vo výške 7200 mpred vrcholovým útokom bola strašná víchrica, nasnežilo meter snehu. Bol som tam s Ľubom Stachom a Vladom Plulíkom, ktorý vyšiel na Everest bez kyslíka, deň po Hámorovi a Zbojovi. Vlado ráno skúsil ísť sólo, ale vrátil sa. My sme deň počkali. Ale druhá noc bola ešte horšia. Ráno som skúsil vyraziť, ale nedalo sa, bolo po pás snehu. Tak sme začali schádzať, ale kamarát Ľubo pri zostupe zomrel. Bol dehydrovaný, malátny, skolaboval. Takže sme expedíciu ukončili.
Že zomrel môj spolulezec, sa mi stalo viackrát, žiaľ.

Takže pri lezení vonku aj spíte.

Často je to nevyhnutnosť. Niektoré steny sú také vysoké a obtiažne, že sa nedajú za deň vyliezť. Takže si musíte vziať varič, spacák, karimatky, jedlo, materiál... Na mieste, kde sa to dá, zabivakujete, čiže prečkáte noc, a na druhý deň leziete ďalej.
Napríklad keď idete na stenu El Capitan v Yosemitoch, viete, že budete 7-10 dní v stene. Nesiete si so sebou závesnú plošinu 2 x 1,20 m, ktorú sú zachytíte na stene, aby ste prečkali noc. Išli sme dvaja, ťahali sme si so sebou aj 80 litrov vody, jedlo, spacáky, varič a veľa iných potrebných vecí. Približne 120 kg. Liezol som tam dve cesty.
Ťahacie vaky so všetkým materiálom voláme „svine“, lebo dostať ich celou stenou je riadna drina.