Višňovská: Nezlomnosť je viac ako talent

Štyrikrát bola vyhlásená za najlepšieho športovca mesta, čo sa nepodarilo žiadnej inej žene v Nitre.

Monika Uriková Višňovská (44) sa stala majsterkou Európy v karate ako prvá v histórii Slovenska (a je len jedna z troch). Získala aj titul akademickej majsterky sveta.

Svoje umenie odovzdáva ďalej v klube, ktorý je slovenskou špičkou v práci s mládežou. Ako trénerka za 24 rokov vychovala desiatky, možno stovky majstrov Slovenska, niekoľkých majstrov Európy i medailistov z majstrovstiev sveta.

Váš otec Alfonz sa venoval futbalu. Ako ste sa dostali ku karate?

Niekto sa tomu možno zasmeje, ale ku karate ma pritiahol maďarský televízny seriál Linda. Vtedy začal v karate najväčší boom. Robili sa obrovské nábory. Na karate chodil môj mladší brat, ale veľmi ho to nebavilo. Kvôli seriálu Linda som sa tam išla pozrieť. Všimla som si dvoch chalanov na kraji, páčilo sa mi, ako cvičili, mali zelené pásy, veľmi ma zaujali. A tam sa to začalo. Mala som osem rokov.

V akom klube ste začínali?

Ja som začínala v Atlante. Mojím prvým trénerom bol Ondrej Šulaj, bol vtedy mladý, na tréningu cvičil spolu s nami, mal karate veľmi rád a dokázal ľudí pre karate nadchnúť. Zažili sme s ním ako deti kopec dobrodružstiev.

Aké napríklad?

Prespávačky na letných sústredeniach pod holým nebom na vrchu Sitno, nočné hry v lese plnom divých svíň s názvom „zastrelím ťa lampášom“. Bol zábavný a tak trochu extrémista. Dnes by si nikto také kúsky s malými deťmi nedovolil.
Ranné výklusy na sústredení sme behali v lese. Keď sme nestíhali, hovorí: „Dobre, nemusíte stíhať, ale myslite na to, že sú tu divé svine. A keď ostanete sami niekde v lese, tak máte problém.“ A tak tí najmenší celú cestu preplakali, ale bežali sme, aby sme držali krok.
Mal šťastie, že sa nikdy nikomu nič nestalo. Ale ako deti sme ho doslova „žrali“, bol zábavný a zároveň mal rešpekt. Aj vďaka týmto zážitkom vybudoval vo mne lásku ku karate.

M. Višňovská - vtedy a dnes (15 fotografií)

Kedy ste získali prvý titul majsterky SR?

Mala som 16 rokov, bolo to v kata. Ja som do 18 rokov robila iba kata, kumite som sa veľmi nevenovala. Keď sa tréner Šulaj prestal venovať klubu kvôli iným pracovným aktivitám, odišli sme vtedy piati najlepší karatisti do Farmexu. Celá partia, vrátane vtedy najlepšieho odchovanca klubu Roba Končála. Mala som 17. Lenže vo Farmexe nikto kata netrénoval, necvičil. Robili iba kumite. Tak moje začiatky o Farmexe boli také, že som si sama cvičila na kraji telocvične, pričom ostatní zápasili.

Ale nakoniec najväčšie úspechy ste dosiahli v kumite.

Áno. Vo Farmexe vtedy trénovala partička chalanov i mužov. „Višňa, ty si tam sama furt „tancuješ“, ved poď si dať s nami reálne karate, zazápasiť si,“ dobiedzali do mňa. Tak som z recesie išla s nimi párkrát zápasiť a zistila som, že mi to celkom ide (úsmev) a tá partia ma vtiahla. A postupne ma začalo baviť aj kumite, hoci dovtedy som k nemu veľký vzťah nemala. Tak som po rokoch cvičenia kata nejako postupne prešla ku kumite, ktoré mi prinieslo najcennejšie úspechy. Ten prechod bol veľmi jednoduchý. Keď sa dobrý katista nebojí, veľmi rýchlo sa z neho vie stať dobrý zápasník. Má peknú techniku, dynamiku, silné nohy z nízkych postojov. Opačne to však neplatí. Keď niekto robí iba kumite, bez cvičenia kata, doslova nemá základy karate, je veľmi ťažké stať sa potom dobrým katistom. Takže to u mňa išlo veľmi rýchlo a prirodzene.

Už dlhé roky však pôsobíte v klube Kachi. Ten ste založili vy?

Nie. Založil ho Róbert Končál, keď musel predčasne prestať so súťažením. Roztrhol si krížny väz a následná operácia sa nevydarila. Robo mal vždy plán založiť si vlastný klub.

Takže z Farmexu ste odišli do Kachi.

Rudolf Farmadín bol vynikajúci tréner a som mu vďačná za všetko, čo ma naučil. Ale keď jeho syn Klaudio odišiel študovať do Banskej Bystrice, ochorel mu otec, musel sa o neho starať a prestal chodiť na tréningy. Veci sa zmenili, nemala som s kým trénovať. Boli tam len starší chalani, ktorí robili karate pre radosť, zahrali si futbal, niečo odtrénovali, dali nejaké brušáky a išli na kofolku a na pivo. Nikto z nich nesúťažil. Dodnes si chodia spolu takto zatrénovať a je to z môjho pohľadu naozaj super, že partia vydrží pri karate celé roky a robia to pre radosť a zábavu. Ale ja vtedy mladá, 20-ročná baba už s medailou z ME som potrebovala trénovať viac. Tak som prešla k Robovi Končálovi do Kachi, kde boli len malé začiatočnícke deti. Sparinga a zároveň trénera mi robil celé roky práve Robo. Začala som mu potom pomáhať aj s trénovaním detí.

Lenže Končál neskôr odišiel do Ameriky.

Áno, ale až po rokoch. Robo sa odsťahoval a hodil mi celý klub na krk (úsmev). Vždy strašne chcel žiť v USA, to bol jeho sen. Ja som s ním 11 rokov chodila každé leto do USA trénovať. Bolo tam super, no mňa to vždy ťahalo domov. Robo dnes žije na Havaji, kde si našiel manželku karatistku, otvorili si tam klub Kachi Hawaii. Dnes sa však už venuje realitám, karate pomenej. No som mu veľmi vďačná za veľa vecí v mojej karate kariére a som rada, že si na Havaji žije svoj americký sen.

Vyštudovali ste aj vysokú školu.

Po gymnáziu som najskôr nešla na 'výšku', lebo som sa chcela sústrediť len na karate. Ale potom som robila karate popri štúdiu, ktoré som si aj natiahla. Napríklad jeden rok na UKF som stratila kvôli zraneniu. V USA som si odtrhla krížny väz, nemohla som cestovať domov 6 týždňov kvôli krvným zrazeninám. Škola rozhodla, že mi neuznajú semester. Potom som mala rok prerušený. Nakoniec som vyštudovala odbor žurnalistika a mojím spolužiakom bol aj chodec Matej Tóth.

Deti, ktoré robia karate, sú u vás rozdelené do dvoch úrovní.

Ja chcem, aby karate bolo pre každého, či je nadaný viac alebo menej. Deti, ktoré u nás začnú, si sledujem typovo, aby som zistila, či sa hodia na súťažné karate. Aká je povaha, aký je v tréningu, ako znáša súťaženie. Keď vidím, že má danosti, spýtam sa rodičov, nie dieťaťa, či majú s ním ambície rozvíjať sa a chodiť na súťaže. Lenže je to veľká obeta. Nie dva tréningy, ale štyri, a k tomu veľa súťaží. Takže o tom musí rozhodnúť rodič. Nie každý má čas tráviť víkendy na súťažiach. Ak to rodič nechce, netlačím na nich, deti robia ďalej karate len pre radosť. Úspech je pre nich to, že sa zlepšujú, napredujú, učia sa nové veci a hlavne majú z karate radosť. Získavajú stále vyššie technické stupne.

Sú zrejme rôzne typy zverencov.

Určite. Sú tzv. prvoplánové talenty, dieťa je rýchle, obratné, zvláda stres, chce súťažiť, je to súťažný typ odmala. Motivujú ich súťaže a začnú skoro vyhrávať, zvyknú si na to. Lenže potom prídu prvé neúspechy a karate ich prestane baviť. Rýchlo vyhoria. Pri tomto novodobom trende, kde sa súťaží v karate už medzi 4-ročnými deťmi, sa to dokonca stáva veľmi často.
Potom sú aj takí, o ktorých by ste na začiatku nikdy nepovedali, že z nich niečo môže byť. Prvé roky sa z neho všetci doslova smejú a oni nakoniec vyhrajú v 18-tich rokoch titul majstra Slovenska. Pretože vydržali, trvalo to veľmi dlho, no vypracovali sa. Kdežto prvoplánové talenty už medzitým vystriedali štyri ďalšie športy. Často sa to takto otočí.
Toto sú tie cennejšie víťazstvá, aj tréner sa z nich oveľa viac teší. Nebolo to o talente, ale o nezlomnej povahe. Vôľa je viac než talent.

V čom je podľa vás krása karate?