Bývalý úspešný mládežnícky tréner dal futbalu zbohom a ihriská vymenil za fitnescentrum.
Jaroslav KANÁS bol približne 15 rokov protagonistom úspešnej futbalovej mládeže v Nitre, na ktorú môže futbalová rodina pod Zoborom v súčasnosti len spomínať.
Patril medzi trénerov, ktorí priviedli svojich zverencov k titulom či republikovým medailám a jeho rukami prešlo mnoho mládežníckych i seniorských reprezentantov.
V tomto roku oslávil šesťdesiatku, a tak sme v rozhovore oprášili zaujímavé spomienky.
K trénovaniu ste sa dostali v mladom veku.
V roku 1987 som skončil FTVŠ v Bratislave, so špecializáciou futbal. Šiel som na rok na vojnu do Karlových Varov. Hrala sa tam 3. česká liga, kvalitná súťaž. Tam som ako asistent pričuchol k trénerskému remeslu. Pracoval som tam s hráčmi ako Vlado Kinder, Martin Frýdek, Slavo Prúčny, Vlado Hracho. Tú 3. ligu sme vyhrali.
Aké boli začiatky v TJ Plastika Nitra?
Keď som prišiel z vojny domov, Milan Lešický už o mne vedel. Prišiel s tým, že sa profesionalizujú tréneri pri mládeži. Okamžite som to zobral. Takže v roku 1988 som sa najskôr zaúčal v ligovom doraste, ako asistent J. Rosinského. Potom som dostal žiakov, piatu športovú triedu, to bol môj začiatok.
A bola to úspešná partia.
Možno moja najúspešnejšia. Spomeniem mená ako Marenčák, Kozel, Benčík, Burák, Šelmeci, Pavelka a ďalší. Ohromná partia, s ktorou som zažil päť rokov - až po mladší dorast. S nimi som získal majstrovský titul a pochodili sme veľmi veľa kvalitných turnajov v zahraničí, na ktoré sa dnešní tréneri nemajú šancu dostať.
Neskôr ste zbierali úspechy pri dorastoch.
Áno, od žiakov som sa posunul k U17 a neskôr k U19. Šesť rokov som bol šéftrénerom mládeže v FC. Spolu to bolo 14 rokov. Pôsobil som aj ako asistent reprezentačných trénerov U17 a U19. Mám dva majstrovské tituly, dva halové. Za celú kariéru moje družstvá nikdy neboli v tabuľke horšie ako tretie, vždy sme mali striebro alebo bronz, s výnimkou poslednej sezóny s U19. Na jar 2002 som predčasne skončil pri mužstve a napokon aj v klube.
Skúsme menovať reprezentantov Slovenska, ktorých ste formovali.
Medzi dospelými to boli Senecký, Benčík, I. Hodúr, Jež, Perniš, Bakoš, Paľo Farkaš, Kóňa. V mládežníckych reprezentáciách hrávalo množstvo hráčov. Napríklad Eliáš, Marenčák, Kozel, Pavelka, Šelmeci, Burák, Ferenczy, Jelšic, Hanek, Pavlovič, Dovičovič, Kostolániovci, Dobiaš. A mnohých som neuviedol. Na raste hráčov však mali podiel aj ďalší kvalitní tréneri ako Pucher, Dominka, Greguš a iní.
Zažili ste viacerých šéfov klubu.
Začínal som v Plastike ešte za pána Sapára v socializme. Vtedy to fungovalo, takisto aj pri viacerých jeho nástupcoch.
Prišlo však aj obdobie, kedy sme desať mesiacov robili bez výplat. Bolo to najhoršie obdobie. Mal som rodinu, žil som len z našetreného. Aj mládež mala ledva na dopravu na zápasy. Zo zväzu chodili peniaze na naše platy, ale my sme ich nedostali!
Ale potom vám ich vyplatili.
Áno, keď prišla do klubu štvorica nových šéfov okolo Vikora. Vtedy nám dlžoby naraz vyplatili, chceli mať čistý stôl.
Lenže vy ste v klube rýchlo skončili. Prečo?
Bol som šéftréner mládeže, ale neakceptoval som jednu personálnu zmenu v klube, a tak som skončil. Dá sa povedať, že na futbal som zanevrel a odišiel som s veľkým sklamaním.
Neskôr ste sa ešte objavili pri mužoch Močenku.
Bola to sezóna 2003/04. Prehovorili ma Michal Slávik a Ladislav Benčík. Keď som prišiel, mužstvo bolo na ôsmom mieste, vytiahli sme sa na druhé miesto. To bola neuveriteľná éra na dedinské pomery. Bojovali sme s Vrábľami o postup, na zápas prišlo 1700 divákov. Za Močenok hrávali viacerí „moji“ hráči z Nitry: Špánik, Galo, Košťál, Lenčéš, Penzeš, Bagocký, aj môj mladší brat Juro. To bola moja posledná štácia. Potom som s futbalom skončil, pretože už ma toľko nenapĺňal.
Začal som sa uberať iným smerom.
Akým?
Mám komplexnejšie športové vzdelanie, tak som začal robiť osobného trénera. Venujem sa klientom, niekedy individuálne, niekedy prídu dvaja-traja naraz. Ide o zdravý životný štýl, výživu, pohyb, servis tela. Dnes ľudia sedia za počítačom, sedia v autách, má to na pohybový aparát dosť deštruktívne následky. Takže ľudia chcú so sebou pracovať, venujeme sa hlavne kondično-silovému tréningu.
Vo februári ste oslávili 60 rokov a vyzeráte veľmi dobre.
Cvičím aj ja. Je to moja priorita, postarať sa aj o seba. Nie zároveň s klientom, to by nebolo korektné, ale v inom čase.
Ďalej sa dočítate aj toto:
* aké úspechy dosiahli mládežníci FC Nitra pod vedením Kanása v zahraničí a proti akým renomovaným klubom hrali
* ako zmeny priniesol Kanás od zahraničných trénerov a k akému vážnemu zisteniu prišiel
* v čom sa vzoprel predpisom SFZ pri robote v Nitre
* ako reagujú jeho bývalí zverenci, keď sa s nimi stretne
* ako zareagoval tréner, keď hráči odflákli zápas
* ktorému hráčovi uškodila Mostná ulica
* ktorý hráč urobil krásnu kariéru vďaka svojej poctivosti, hoci bol v mládeži večný náhradník
* ktorý hráč mal byť novým Moravčíkom, ale predčasne skončil
* ako si na Kanása spomína Štefan Senecký, ktoré tréningy boli nezabudnuteľné a ktorý moment z tréningu mu zostal najviac v pamäti.
Spomínali ste zahraničné turnaje. Ako bola Nitra na nich úspešná?
