Račko naznačil riešenie brankárskej otázky

Jozef RAČKO (41) si ako brankár zahral extraligu za Nitru, Dubnicu, Martin, pôsobil v nižších súťažiach, ale aj v Maďarsku či Kazachstane.

Na pozícii trénera brankárov HK Nitra má za sebou už päť rokov. Bol tak pri zisku troch cenných medailí (jeden titul, dvakrát striebro).

„Dodo“ sa nevenuje len gólmanom áčka, ale aj mládežníkom - od juniorov až po tretiakov. Počas sezóny má za deň štyri až päť tréningov, takže na štadióne trávi veľa času.

Posledné dva roky chytali za Nitru hlavne Kašík a Aittokallio. Ako vám sa s nimi pracovalo?

Obidvaja boli starší brankári, oni už sami vedeli, čo je pre nich dobré a správne. Boli hlavne veľkí profesionáli, takže s nimi nebol žiadny problém. Vedeli, čo im sedí a čo im prináša úspech, toho sa aj držali, čo sa týka ľadu. Aj mimo ľadu boli príkladom, mali pokoru, slušní chalani. Nemôžem povedať krivé slovo, či k hokejovej sfére alebo osobnostnej.

Ich štýl nebol rovnaký. V čom sa hlavne líšili?

Práve to je výhoda, lebo nechcete mať dvoch rovnakých brankárov. Boli úplne odlišní. Aittokallio bol v bráne kľudný za hocijakého stavu či podmienok, vyžaroval z neho pokoj, mal výborné korčuľovanie, rýchle reflexy.
„Kaša“ je zasa strašne súťaživý, chcel stále vyhrávať. Vďaka tomu chceniu to niekedy možno vyzeralo, že nemal niektoré situácie pod kontrolou, ale on mi potom hovoril: ja som to videl, ja som to stíhal. Bol taký živel. „Kaša“ mal taký „vychcanejší“ štýl, bol mrštný. Naozaj sa obaja vhodne dopĺňali.

Prekvapil vás odchod niekoho z nich? Rátali ste s tým už dlhšie?

Ja som s nimi bol v dennodennom kontakte, takže vedel som, čo nastane. Nebolo to tak, že sa dohralo finále a vtedy by sme sa dozvedeli o ich konci. Už pred koncom sezóny bolo jasné, že obaja nezostanú. Taký je hokejový život. Každý teraz pôjde po svojom, budú mať nové výzvy. „Kaša“ už vie dlhšie, kam smeruje. O Samiho novom pôsobisku ešte nemám informácie.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Šéf HK Nitra: Nebudeme preplácať hráčov ako Košice, Mezei môže byť ako Jágr Čítajte 

Sledujete zámorské výkony Marinova, Lenďáka či Irsáka? Myslíte si, že raz niekto z nich môže chytať za Nitru?

Sledujem ich, jasné. S dvoma z nich som aj v kontakte. Teraz nie je v našej lige veľa slovenských brankárov. Uvidíme, kedy sa vrátia, lebo Marinov je na univerzite a podľa mojich informácií Lenďák s Irsákom sa chcú na ňu dostať. Keď sa vrátia, verím, že niektorý z nich by sa mohol uplatniť v Nitre, prípadne aj inde v Európe.

Majú brankári v niečom inú prípravu na zápasy ako hráči?

Nie je to veľmi odlišné, ale brankári majú svoje rutiny, rituály. Potrebujú si spraviť pohodu, aby sa pripravili na zápas po fyzickej i mentálnej stránke.

Hovorí sa, že brankári sú po osobnostnej stránke iní ako korčuliari. Môžete to potvrdiť, alebo je to mýtus?

Nebudeme si klamať, my brankári sme iní. Treba však vidieť prečo. Na brankárovi je zodpovednosť. Keď urobí chybu, zaňho to málokedy ešte niekto vie napraviť. Potrebujú byť stopercentne sústredení, byť nachystaní na všetko. V príprave na zápas sú tak trochu odčlenení od zvyšku kolektívu. To však vyplýva z tej pozície, že brankár nesie určité bremeno a nemôže sa rozptyľovať s ostatnými.

Brankári sú zrejme skôr introverti, ale zasa pri Kašíkovi to celkom tak nevyzerá.

Fakt je ten, že brankári nebývajú tí najväčší zabávači v kabíne. Väčšinou sú introverti. Kašík niekedy vyzerá inak, je trochu viac ukecaný, ale iba vtedy, keď si to môže dovoliť. Napríklad keď má radosť po dobrých zápasoch a chce sa o ňu podeliť. Ale aj Libor má chvíle, kedy sa potrebuje uzavrieť sám do seba.

Vy ste chytali za Nitru približne pred 20 rokmi. Ako sa odvtedy zmenil nitriansky klub alebo štadión, zázemie?