V kalendári bola sobota 21. mája 2005, keď sa v Nitre striekalo šampanské a fajčili majstrovské cigary.
Po troch rokoch medzi ligovou elitou to tím ŠK K CERO SPU Nitra dotiahol k vytúženému zlatu a ukázal tak celému regiónu, že basketbal je šport, na ktorý sa oplatí chodiť.
Sezóna 2004/05 mala na jej konci zlatý punc, ale nie všetko šlo hladko. Klub vystriedal počas sezóny 19 hráčov, medzi nimi sedem legionárov. Nitrania museli v tejto sezóne pretrpieť aj sériu zranení, ktoré však našťastie pominuli v správny čas.
Majiteľ Roman Cerulík si zobral klub za svoj ešte v roku 1999, keď sa potácal v druhej najvyššej súťaži a na zápasy bola zvedavá hŕstka divákov. Divákov v prvých rokoch pritiahol aj rozdávaním kožených búnd, postupne však svoj káder šperkoval atraktívnymi legionármi. Produkt basketbalového tímu začal byť zaujímavý pre ďalších sponzorov v meste, a tak klub naberal na ambíciách. Nuž a na konci rozprávky bol zlatý grál.
Druhý nitriansky titul prišiel v roku 2009 už bez Cerulíka, pod vedením Juraja Poláka a pod značkou BK Casta SPU Nitra.
O prelomovej sezóne sme hovorili s trénerom mužstva Ľubomírom URBANOM.
Sú to pekné spomienky na rok 2005?
Priznám sa, najpamätnejší pre mňa bol titul s Interom v roku 1996, pretože bol prvý. Do Nitry som prišiel po tom, ako krachol basketbal v Pezinku. Klub práve postúpil do extraligy. Prišiel za mnou pán Cerulík a dohodli sme sa na trojročnej vízii. Jeho plán bol taký, že v treťom roku získa titul a potom odíde z basketbalu. Jeho prianie sa nám podarilo splniť. V prvom roku sme brali bronz, v druhom sme boli štvrtí a napokon sme získali titul.
Čo vám utkvelo v pamäti?
Hrávalo sa v maličkej hale SPU, čo umocňovalo zážitok. Preto tie tri sezóny boli veľkolepé. V tom čase neboli futbal a hokej až na takej špičkovej úrovni. Boli sme takým novým športom na extraligovej úrovni, pritiahli sme divákov aj z iných športov. Atmosféra v hale bola perfektná.
Ako sa tvoril ten zlatý tím?
S Romanom Cerulíkom sa robilo na vysokej úrovni, on investoval do projektu aj tím ľudí zo svojej firmy, ako manažér pomáhal Ľuboš Gál. Stretnutia boli intenzívne, vymieňali sme si názory, čo urobiť, akých hráčov priniesť, aby sme naplnili náš cieľ. Trénerom béčka bol Sestrienka, pritiahli sme tam mladé talenty ako Marko, Vojtek či Dura.
Skúsme si prejsť najväčšie opory.
Samozrejme, musím začať Rytisom Vaišvilom. Ten urobil z basketbalu v Nitre zábavu a kolektívny zážitok, kde povýšil prihrávku nad skórovanie. Vedel zapojiť kompletne celé družstvo. To bol skutočný líder. To bola absolútna top kvalita v histórii nitrianskeho basketbalu, po boku Mujagiča, Lawrencea a Hilla.
Ako si spomínate na Matthewa Crenshawa?
Najvtipnejšie je to, že k nám prišiel po tom, ako rok nehral basketbal, pretože pracoval na lodi. Išli sme do play-off zo štvrtého miesta. V semifinále sme narazili na lídra zo Svitu, ten mal veľmi nabitý káder. Zaskočili sme ich, nikto s nami nerátal. Crenshaw mal na tom výrazný podiel, nikto nečakal, že bude strieľať trojky. Ale boli to veľmi náročné zápasy.
Mali sme aj tretieho legionára, na pozícii štvorky bol rozumný Srb Smiljanič.
Má štyri tituly
Tréner Ľubomír Urban (68) má na svojom konte štyri tituly v slovenskej extralige (Inter 1996, Pezinok 2002, Nitra 2005 a 2009). Viedol aj reprezentáciu Slovenska.
A čo slovenskí hráči?
Vedeli sme sa oprieť aj o výborných Slovákov. Výbornú kariéru tu mal Tomek, roky pred ním aj Tábi, pod košom bol mladý Páleník. Na krídle hrali Fapšo, Seman, Ridzoň - všetci traja mali vysokú kvalitu. Boli to hráči v strednom veku. Dnešní tréneri o takých môžu len snívať.
Vtedy ešte nehralo toľko legionárov v našej lige. Bolo to teda iné ako dnes?
O tom môžeme polemizovať rovnako, ako sa vedú debaty, kto je GOAT. Vývoj basketbalu je prirodzený, porovnávať basketbal voľakedy a dnes je veľmi komplikované a nikdy nenájdeme objektívne zhodnotenie. Každá doba mala iný štýl, herné stratégie, telesné dispozície hráčov.
V porovnaní s dneškom bolo dostatok skúsených Slovákov. Dnes ich ubúda. Mladých dnes berú kluby iba ako doplnok, dávajú im malú minutáž. Lenže treba si uvedomiť, že bez dobrých Slovákov sa naša extraliga nebude dať hrať.
Dnes niektoré kluby vymenia za rok aj desať legionárov, čo stojí kopec peňazí. Podľa môjho názoru by mali všetky kluby lepšie pracovať s mladými slovenskými hráčmi. Treba si ich vážiť, zapájať ich, aby sme ich neznechutili, aby sme raz na nich mohli stavať.
Ďalej v článku sa dočítate:
* čo podľa Urbana priniesol Cerulík do nitrianskeho basketbalu, čo pomohlo utvoriť jednoliate súkolie
* prečo tréner po poslednom hvizde odišiel do šatne
* prečo Urban nepreceňuje rolu trénera pri nitrianskom zlate.
Ako si spomína na zlato kapitán Peter Seman, aké boli oslavy, v čom mu ten rok najviac pomohol.
Seman charakterizoval aj spoluhráčov.
Čím bol geniálny Vaišvila, s kým sa stotožňovali ľudia, prečo bol Crenshaw zvláštny týpek, kto bol pitbull, kto bol najväčší šoumen, prečo bolo ťažké nájsť na tím Nitry zbraň.
Čo zaujímavé zo zlatého ročníka vám ešte utkvelo v hlave?
