NITRA. Volali ho „nitriansky Hulk“. Prirodzene ho zdobí bravúrna muskulatúra. Horou svalov vždy vzbudzoval rešpekt útočníkov.
LUKÁŠ ŠTETINA vhupol do prvej ligy v osemnástich, zažil školu života na Ukrajine, v Prahe strávil desať rokov vrátane divočiny na Sparte, Trnave pamätnými nožničkami vystrelil pohárový postup a teraz symbolicky uzavrie kruh.
Posledným nikéligovým kolom ukončil profikariéru. Na krku sa mu čerstvo hompáľa aj druhé zlato zo Slovnaft Cupu.
Tvrdý stopér „Štetec“ v úprimnom rozhovore prezradil, že sa chystá pomôcť štvrtoligovému FC Nitra.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo deväťkrát odmietol FC Nitra,
- prečo chodil z tréningu domov peši,
- ako si Galáda najprv neželal a potom mu ďakoval,
- prečo mu vadil Gašparíkov futbal,
- aké rozbroje zažil v kabíne Sparty Praha,
- kedy zažil, že takmer spadol štadión,
- kto bol Štetinov najlepší spoluhráč a tréner,
- čo chýba k tomu, aby posilnil FC Nitra,
- čo s autami chce robiť po kariére
V júli budete mať 34 rokov, ste zdravý. Nekončíte profesionálnu kariéru priskoro?
Hráči končia kariéry skôr i neskôr. Podľa toho, ako sú nastavení. Vždy som chcel ukončiť kariéru takto. Nikdy ma nelákalo tlačiť to, dve-tri sezóny byť na lavičke a čakať, kým ma vyradí zranenie, z ktorého by som sa nedostal späť.
Takto som to cítil. Či je 34 rokov málo alebo veľa, neriešim. Skončil som tak, ako som vždy chcel. Na pomyselnom vrchole a s dobrým vnútorným pocitom.
Lukáš Štetina posledným nikéligovým kolom ukončil profesionálnu kariéru. Predĺžiť si ju hodlá už iba ako amatér, popri futbale plánuje pracovať. (zdroj: FC Spartak Trnava)Reprezentovali ste, v Sparte Praha boli hráčom roka podľa kabíny i vyhrali český pohár, s Trnavou zase dva slovenské a Spartaku ste krásnymi nožničkami pomohli k skupine Konferenčnej ligy. Na čo ste zo 16-ročnej profikariéry najviac hrdý?
Hrdý som na veľa vecí. Aj na spomenuté klubové a individuálne úspechy. Najviac však na to, že som to nevzdal. V kariére som totiž zažil veľa ťažkých situácií.
Už prvý zahraničný angažmán na Ukrajine bol „masaker“. Máte devätnásť rokov, nemáte „šajnu“, ako sa dorozumiete a neviete, kedy sa dostanete domov. Náročné obdobie bolo aj v Sparte – keď sa nedarilo, fanúšikovia si to s nami prišli vysvetliť na tréning. Samozrejme, prišli aj zranenia. Každé z nich vás otestuje, ako na tom mentálne ste.
V neľahkých situáciách potrebujete podporu a ja som ju vždy našiel v manželke. Sme spolu od mojich šestnástich a jej pätnástich. Chodila sa na mňa pozerať ešte ako na dorastenca na P1 (ihrisko vo futbalovom areáli v Nitre, pozn. red.).
Zaslúži si obrovský rešpekt. Preskákala si so mnou všetko od úplných začiatkov v profifutbale. Tešila sa z každého môjho úspechu a stála pri mne aj v najťažších časoch. Bola mojou najväčšou oporou. Má obrovský podiel na tom, že som to nikdy nevzdal.
Kedy v kariére ste cítili životnú formu?
Určite pred zranením, keď som nastupoval za seniorskú reprezentáciu. Fyzicky i mentálne som sa cítil perfektne, no práve vtedy som si roztrhol krížny väz. Futbal prináša aj takéto príbehy.
Štetinove kluby
FC Nitra (do 2010), Metalist Charkov (2011, 2012), Prešov (2012), Dukla Praha (2012 - 2016), Sparta Praha (2017 - 2021), Liberec (2022), Trnava (2022 - 2025).
Ako si spomínate na futbalové začiatky?
Boli u nás na dedine v Lukáčovciach. Za žiakov som najprv hrával načierno, mal som osem rokov a mohlo sa až od desiatich. Stále som bol na ihrisku, sám či s niekým. Doma na garáži som loptou veľakrát rozbil okno, keď spravili nové, dlho nevydržalo (úsmev).
V dvanástich či trinástich som prvýkrát prišiel do FC Nitra. Najprv som nechcel, no pán Petráni (vtedy šéftréner mládeže klubu, pozn. red.) toľko vyvolával mojej mamine, že asi na desiatykrát prikývla.
Vtedy som na ňu pozeral, čo to povedala... Dodnes som však za to vďačný a vážim si to. Nebolo to pre nás ľahké obdobie. Cestovanie, škola, do toho bolo treba kupovať kopačky a veci okolo futbalu, s čím mi veľmi pomohol brat, za čo som mu vďačný.
Začiatky teda boli všelijaké. Ďakujem všetkým, čo mi pomohli. Niekedy som sa ani nemal ako dostať z tréningu domov a peši som šiel štyri kilometre z vedľajšej dediny. To je presne to, čo po tréningu chceš (úsmev). Všetko zlé je však na niečo dobré, zocelilo ma to.
Celý rozhovor
nájdete aj v aktuálnych MY Nitrianskych novinách.
Do áčka Nitry vás ako dorastenca vytiahol tréner Galád. Ako si pamätáte debutovú sezónu 2009/10?
Pán Ondruška (vtedy funkcionár FC Nitra, pozn. red.) mi vravel, že pôjdem do prípravy s prvým tímom.
Skôr, než sa tak stalo, som sa bol ako dorastenec pozrieť na prípravný zápas áčka. Autobus mi šiel za dlhšie, videl som asi desať minút. Zapamätal som si, ako Galáda nahnevala určitá situácia a spustil nahnevaný monológ na jedného z hráčov. Povedal som si, že tohto trénera by som nikdy nechcel mať.
