O štvrtej vstáva do roboty, podvečer trénuje majstrov Slovenska. Náš šport letí strmhlav dolu, vraví

V našej lige zbierala tituly. Dvakrát sa stala najlepšou hádzanárkou Slovenska (2000, 2001). Krátku dobu bola asistentkou trénera v reprezentácii pri Pavlovi Streicherovi.

Katarínu DUBAJOVÚ pozná každý, kto sa pohyboval v hádzanej.

Pred piatimi rokmi založila svoj mládežnícky hádzanársky klub HŠK Legends Šaľa, s ktorým už pozbierala nejeden úspech.

Naposledy sa vrátila zo Slovak Open Handball ako „kráľovná Žiliny“ - so zlatom a striebrom. Jej prípravkári turnaj vyhrali (obhájili titul) a mladšie žiačky Močenka šokovali druhým miestom.

Čo na srdci, to na jazyku. O Dubajovej to platí úplne presne. Posúďte sami z rozhovoru.

Kde ste vyrastali?

Som Bratislavčanka. Od piatich rokov som chodila na hádzanú v Spojoch. Mala som staršiu sestru Dušanu, tá prišla po mňa do škôlky a išli sme na tréning.

Usadila ste sa však v Šali.

Áno, ale už bývam v Močenku.

Ste trénerka hádzanárskej mládeže. Robíte to popri práci?

Áno. Už štvrtý rok pracujem v šalianskom Tescu. Neuvidíte ma síce pri pokladni, ale medzi regálmi áno. Mám na starosti inventúry, cenovky a rôzne ďalšie veci. Musím povedať, že mám nad sebou dobré vedenie i ochotné kolegyne. Keď treba, vymenia mi zmenu, vyjdú v ústrety.

Pôsobíte v klube HŠK Legends Šaľa, ktorý ste založili, ale vediete aj dievčatá v Močenku. Koľko je to tréningov za týždeň?

Poďme to spočítať. Najskôr Legends. S prípravkou dva tréningy, mladší žiaci 3, starší žiaci 3+1 (tri tréningy, raz fitko), mladší dorast 4+1. V Močenku s prípravkou dva tréningy, mladšie a staršie žiačky trénujú spolu - 3+1.

Spolu je to teda 17 tréningov za týždeň. Nemal by byť človek s vaším výkonom iba profi trénerom hádzanárskej mládeže?

Mal, lenže to by sme nemohli žiť na Slovensku. Všade vonku to tak funguje, ale na Slovensku sú mládežnícki tréneri neocenení, neohodnotení. Preto každý deň vstávam o štvrtej, o pol piatej som v Tescu, aby som mohla trénovať, priemerne od druhej do pol ôsmej.

Katarína Dubajová (7 fotografií)

Vládzete?

Keby si to niekto išiel na mesiac vyskúšať, neviem, či by to dal...
Zatiaľ vládzem. Uvidíme, ešte ako dlho. Jasné, že nemám čas na svoj osobný život. A to ešte máme dvoch psov, ktorých chodím venčiť. (úsmev)

Už neraz ste boli na veľkých turnajoch s dvoma tímami naraz. Ako sa to dá stíhať? Predstavujeme si to tak, že so žemľou v ústach sa presúvate z telocvične do telocvične.

Je to asi tak, ako hovoríte. Našťastie, mám okolo seba ľudí, ktorým dôverujem. Keď trochu meškám, tak to zvládnu. Turnaje sú náročné, ale deti ich jednoducho potrebujú, lebo tými turnajmi najviac rastú. Žiadny tréning im nedá toľko, koľko takéto turnaje či zápasy.

Vráťme sa o niekoľko desaťročí späť, keď ste boli žiačka. Zažili ste trénera, ktorý robil také veci, ktoré dnes deťom robiť nechcete?

Hm, nie. Samozrejme, bola iná doba. Práve naopak, ja využívam v tréningoch veľa vecí, ktoré som zažila v minulosti. Z toho čerpám.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Zlato pre Legends, striebro do Močenka Čítajte 

Ale metódy, ako pracovať s deťmi, sú dnes isto iné, ako boli pred 30 rokmi.

Určite sú iné. Dnes sa aj k deťom musí inak pristupovať ako k nám kedysi, ale hlavne rodičia sú citlivejší na deti.

Odkiaľ čerpáte nové metódy?

Neustále sa vzdelávam. Sledujem hlavne stránky z Dánska, Nemecka či Maďarska o práci s mládežou. Množstvo materiálov je dostupných.

Keď si pozriete, v akom stave je dnešná mládež, tak je ešte koho trénovať?

No, ani nie. Už sa robia iba nábory. Sme radi, keď nám zostane desať detí v kategórii.
Kedysi ich bolo 30. Pokazila to korona. Deti zistili, že je to skvelé nemať žiadne povinnosti, krúžky, držať radšej mobil v ruke a len sa flákať.

Prečo by mali rodičia dať dieťa k trénerke Dubajovej?

Hm, ťažká otázka. Šport prináša veľa benefitov. Nie sú to len tréningy a zápasy. Chodíme s nimi na turnaje, na sústredenia. Spoločné pôsobenie v kolektíve im dá do života veľmi veľa.

Keď ste na sústredení, dovolíte im mobily na hodinu za deň?