Jeho dres visí vedľa Platiniho. Jubilant navrhuje, ako rozbehnúť futbal v Nitre

Ak bol futbal kedysi v Nitre náboženstvom, tak práve on je najväčším božstvom, aké sa tu kedy uctievalo.

Ľubomír Moravčík je najslávnejšie meno z bielo-modrej liahne a stelesnením nitrianskeho futbalu.

Po MS v Taliansku prestúpil z Nitry do St. Etienne. Stal sa futbalistom roka v Československu za rok 1992 a ešte ako 36-ročný si za výkony v drese Celticu vyslúžil honor futbalista roka na Slovensku v roku 2001.

Vedeli ste, že ho chcel aj Olympique Marseille? Viete, z čoho bol šťastný, keď hral 2. SNL za Vráble? A prečo sa mu podľa neho nedarilo v pozícii trénera?

V jednom rozhovore sa nedá venovať všetkým zaujímavým témam, ale aspoň o zlomok z nich sme sa pokúsili. Moravčík odpovedal úprimne a dozviete sa aj to, čo ste nevedeli.

K jubileu mu môžete gratulovať v nedeľu 22. júna.

Ako vás objavili činovníci Nitry?

Vyrastal som v Mlynárciach, mali sme tam prípravku, vtedy sa to volalo benjamínka. Keď som mal 11 rokov, uvidel ma tréner Laco Baláž, alias Laci báči, a zavolal ma do Nitry. Už do žiakov. Vtedy ešte neboli kategórie ako dnes U15, U14, boli len A-žiaci, B-žiaci a C-žiaci. V Mlynárciach žiacky tím nebol.

Ste pravák, ale zároveň obojnohý.
Áno, ľavú nohu som nemal na podopieranie, veľmi často som ju využíval, to bola moja silná stránka. Nikto sa nenarodí obojnohý. Príde to len drilom. Používal som často ľavú nohu v tréningoch a od 13 rokov som začal hrávať na ľavom krídle.

Boli ste aj špecialistom na priame kopy.

To sme všetci skúšali, všetci sme to chceli kopať. Zostávali sme po tréningu, veľa, veľa sme kopali. Dokonca sme mali vyrobený drevený múr, ktorý sme si tlačili akoby na táčkach. Potom prišli plastové múry.

Ktorí tréneri zostali vo vašej pamäti?

Je ich veľa. Začnem od pána Rausa, samozrejme, Laci báči, Štefan Havlíček. Tréner Bruchtel ma vytiahol prakticky z prípravky Janka Kráľa do A-žiakov, to bol obrovský skok. V doraste zasa pán Kanás mi dal ako 16-ročnému šancu v ligovom doraste. Bol som fyzicky o polovicu slabší ako ostatní, ale hral som dorasteneckú ligu.

Ako dorastenci TJ Plastika ste sa stali majstrami Slovenska.

Áno, bolo to v roku 1983. Ako žiaci sme boli strieborní a v mladšom doraste bronzoví. Moja generácia sa dostala do top trojky na Slovensku v troch vekových kategóriách.

Časť dorastencov TJ Plastika Nitra v roku 1983. Moravčík sedí v pravej časti približne v strede. (zdroj: am)

Ale vy ste neboli mládežnícky reprezentant, že?

Bol som na západoslovenských výberoch, aj na pár slovenských, ale nikdy nie v československom tíme.

To znamená, že v tom veku ste až tak neprečnievali?

Ja si myslím, že som bol technicky dobrý. Len som nemal to šťastie, lebo som nebol fyzicky pripravený na medzinárodnú úroveň. Ja som fyzicky dospel až niekedy medzi 18. a 20. rokom, keď som už bol na úrovni ostatných. Ale v 18 rokoch som už hral ligu.

Slabšia fyzickosť bola ten dôvod, pre ktorý ste ako prvoročiak u mužov išli hosťovať do 2.SNL?

Hm. To nebolo moje rozhodnutie. Rozhodli iní za mňa. Mňa nezobrali do áčka. Kompetentní rozhodli, že idú traja iní. Musel som niekam ísť. Najprv som bol nahnevaný. Ale išiel som do Vrábeľ a snažil som sa. Mal som odmenu tisíc korún mesačne. Bol som šťastný. Bol som štvrták na strednej a dostával som tisíc korún. To vtedy nemal žiadny študent.

Ale napokon ste počas tej sezóny predsa debutovali aj vo federálnej lige.

Odohral som tuším 10 zápasov vo Vrábľoch, 10 v Šali a 9-krát som hral ligu. V jednej sezóne na troch miestach, ale vtedy to bolo možné. Dali ma na pol roka na hosťovanie a po 10. kole ma stiahli.
Keď prišla zimná príprava, môj tato povedal, že nebudem chodiť na doobedňajšie tréningy. Bol som totiž v maturitnom ročníku. Tak som šiel znova na hosťovanie, ale už do Šale. Odtiaľ ma znova stiahli po 10 zápasoch.

Čím boli krásne tie roky v Nitre?

Bol som doma, chodil som na vysokú školu, hral som futbal, mal som za to peniaze. Bavilo ma to, mal som krásny život. Čo mi viac chýbalo?

Štadión býval plný.

My futbalisti sme vtedy boli páni. Pred sezónou si nás zavolal pán Kochanský, predseda národného výboru, uctil si nás a povedal nám, že nám drží palce. Zdôraznil, že keď budeme hocičo potrebovať, máme dvere otvorené. Ako keby to isté dnes urobil primátor mesta.
Také sme mali postavenie v spoločnosti. Boli sme páni futbalisti. Ale pozor, len kým sme hrali ligu. Keď sme vypadli, tak bolo zle (úsmev).
Hneď prvý rok sme vypadli, mal som stále len 18 rokov. Potom sme sa po dvoch rokoch vrátili a prišla nádherná štvorročná éra, kde sme hrali naozaj krásny futbal.

Mužstvo Nitry v roku 1989, keď skončilo tretie vo federálnej lige ako najlepší slovenský klub. (zdroj: Štefan Balek)

Ľudia vtedy chodili doslova na Moravčíka. Cítili ste to ako tlak?

Ja som nikdy nemal na seba tlak. Ja som hral pre radosť. Mňa futbal bavil.
Ja som mal dobrú výchovu. Otec mi povedal: Rob školu, to je základ. To ostatné je všetko len zábava, do určitého času. Nikto nevedel, že príde revolúcia v 89-tom, že pôjdem hrať do zahraničia a že si zarobím peniaze futbalom.
Ja som si hovoril: Pôjdem na VŠ, bude zo mňa inžinier, budem hrať do 30 rokov futbal a potom budem robiť napríklad v Agrostave. Taká bola vízia. Kto mohol vedieť, že pôjdem do zahraničia? A že budem hrať za reprezentáciu? To som ani vo sne nesníval.

Na ihrisku ste sa zabávali.

Doslova a dopísmena.

Čiže napríklad ste dávali „jasle“ súperom.

No, ja som nebol ten, čo by za každú cenu dával jasle. Na to boli iní špecialisti. Ja som skôr bol ten, ktorý sa snažil čo najskôr loptu dostať pred bránu, centrovať alebo dať gól. To bol môj cieľ.
Ostatné ma nezaujímalo. Ja som sa nikdy neotočil, aby som nahral dozadu. Všetko išlo dopredu. To bol môj štýl hry.

Ľubomír Moravčík - z archívu (9 fotografií)

Boli ste sebec?

Ťažko povedať.
Spomínam si, keď sme hrali druhú ligu, že začali nás natáčať. Nebol ešte VHS systém, ale menšie kazety Betamax. Keď nám to začali premietať, to bolo pre nás úplne neuveriteľné, že sme sa videli, ako hráme. My sme boli v druhej lige, nikto nás nedával v televízii. Pre mňa to bolo famózne vidieť sa a veľakrát som sa učil, lebo som videl, že som mohol urobiť niečo úplne iné. Rozmýšľal som, prečo som nenahral, prečo som šiel zbytočne do kľučky. Dnes majú hráči toľko možností, oveľa rýchlejšie môžu napredovať a odstraňovať svoje nedostatky.

Ako ste sa dostali do St. Etienne?

Už som mal agenta, Petra Kovarčíka. On spolupracoval s Antonom Ondrušom. To bol majster Európy, hrával vo Francúzsku, on ma odporučil. Kovarčík prišiel za mnou ako prvý, že St. Etienne prejavilo záujem. Bolo to počas MS v Taliansku.

Čiže prestup sa upiekol až na MS?

Tak. Keď som išiel do Talianska, nemal som nič.

Ľubomír Moravčík s kamarátom Djulnearom Salijim na balkánskej zmrzline v Nitre. (zdroj: Martin Kilian)

MS 1990 je pre vás aká spomienka?

Perfektná! Hral som všetkých päť zápasov. Dostali sme sa do štvrťfinále, čo si viac môžem priať?
Nahral som na tri góly Skuhravému z jeho piatich. Takže svoju úlohu som splnil.
Jediný problém, že som nedal gól. Šance som mal. Nastrelil som brvno, to ma štvalo. Proti Rakúsku som mal veľkú šancu, to nezabudnem do smrti. Lopta skočila na päťke, nejako som ju chcel doraziť, ale prestrelil som.

Vo štvrťfinále proti Nemecku (0:1) ste uvideli červenú kartu. Bola v tom politika?