o kamarátovi Emilovi zo Žiliny, ktorý zraneniam na mieste podľahol. Pána Štefana táto tragédia od ďalších zoskokov neodradila. Do toho zatiaľ posledného – prvého po takmer tridsiatich rokoch – dokonca investoval celý dôchodok. Toľko ho vraj vyšli poplatky, cesta a ubytovanie počas majstrovstiev.
„Ja som skákal druhý. Bol som už na zemi, keď vyskočil Emil. Vo dverách lietadla som ho nevidel, pretože som si pri dopade oškrel ruku a tá mi krvácala, musel som si ju obviazať. Keď som sa po chvíli pozrel hore, videl som už len, ako za ním „plandá“ padák aj so šnúrami. Čakal som, že ho začne odhadzovať a potom otvorí záložný padák, ale nič sa nedialo. Spadol do kukuričného porastu,“ hovorí Štefan Vaško. Organizátori majstrovstvá predčasne ukončili, účastníci už druhý zoskok neabsolvovali.
Ani po tejto tragédii, ktorej bol svedkom, pán Štefan so skákaním skončiť nemieni. „Parašutizmu sa venujem od svojich sedemnástich rokov. Vtedy som sa prihlásil do Zväzarmu. Mama nebola nadšená, bála sa o mňa, ale otec mi prihlášku podpísal. K parašutizmu ma tak trochu priviedol práve on. Za bývalej republiky narukoval do Olomouca k leteckému pluku, kde robil mechanika – podvozkára. S kamarátmi z vojny sa neskôr stretával na leteckých dňoch v Nitre. Ja som ako chlapec chodil s ním,“ spomína si Štefan Vaško.
Základnú vojenskú službu absolvoval u výsadkárov, rovnako ako neskôr tri vojenské cvičenia. Naposledy si „zaskákal“ v roku 1976, nasledovala takmer tridsaťročná prestávka. Potom sa rozhodol vstúpiť do klubu výsadkárov - veteránov. Keďže v Nitre žiadny nie je, prihlásil sa do Banskej Bystrice. „Z Nitry sme tam len traja: Janko Bartolen, Vojto Daniš a ja. Kto bol raz parašutistom, nie je pre neho problém nájsť odvahu skočiť ani po desiatkach rokov. Na staré kolená je však horší dopad. Obával som sa aj preto, že mám ľavé koleno slabšie, ale kamarát mi požičal bandáž, akú nosia futbalisti.“ Koleno to zvládlo aj vďaka diéte – pred majstrovstvami Štefan schudol šesť kilogramov.
Kvôli svojej nebezpečnej záľube musí každý rok absolvovať lekárske prehliadky. Tvrdí, že ak mu bude naďalej slúžiť zdravie, potiahne to ešte do sedemdesiatky „a potom sa uvidí“. Prezradil nám, že jeho druhým koníčkom je súťažná streľba na asfaltové terče. Jeho najväčšou trofejou je dvanástorák, ktorého strelil na Pieninách v roku 1993.
Autor: - mh -
