Z ligového futbalistu sa stal dejepisár a záchranca stredovekého hradu

Varovanie!

Ak poznáte Jozefa Blaha iba ako futbalistu, možno budete po tretine článku ohŕňať nosom.

Ak však nemáte (športové) klapky na očiach, vydržíte čítať až do konca.

Hrával federálnu ligu v zlatej nitrianskej generácii, strelil aj nezabudnuteľný gól. Bol pri dvoch postupoch do slovenskej ligy.

Neskôr sa však šport dostal uňho na vedľajšiu koľaj, zamiloval si históriu.

Už tri desaťročia učí na základnej škole a vyše dvadsať rokov spolu s manželkou Stankou zveľaďuje hrad Hrušov.

Dali sme rande na Skýcove v jednoduchej ubytovni Breziny. Na nohách mal špinavé baganče, na stole tlačítkový telefón bez smart obrazovky. Večeru zapíjal kofolou. S partiou spriaznených duší oddychovali po ďalšom ťažkom dni strávenom na jeho milovanom hrade.

Jozef Blaho v tomto roku oslávil 60-tku. Azda vhodný míľnik obzrieť sa späť.

Ľudí tohto formátu u nás veľa nemáme. Jedno je isté. Po Jozefovi Blahovi tu niečo viditeľné zostane.

S futbalom ste začali v rodných Janíkovciach?

Pochádzam z Veľkých Janíkoviec, vtedy to ešte bola samostatná obec. Tam som sa narodil pred 60 rokmi. Keď som mal desať, tak sa stali mestskou časťou.
S futbalom som však začal v Nitre. Mal som kamaráta, ktorý hrával za starších žiakov Nitry. On ma zobral do prípravky, keď som mal šesť rokov. Vtedy to ešte bol AC Nitra, písal sa rok 1971.

Pamätáme si vás ako defenzívneho hráča a dríča. Patrili ste medzi tých, ktorí nemali veľa talentu a kariéru si vydreli?

Asi áno. Bol som skôr bojovný typ hráča, s výbornou kondíciou. Celkom fajn obojnohý, ale nebol som veľký technik, žiadny tvorca hry, na to tam boli oveľa kreatívnejší futbalisti. Mal som možno trošku šťastia, ale hlavne pevnú vôľu, že som sa nevzdával, keď boli aj problémy sa presadiť. Konkurencia bola v Nitre v minulosti obrovská.
Keď som sa vrátil z vojny v roku 1988, mužstvo viedol tréner Milan Lešický, ktorý ma poznal z ligového dorastu, vtedy to bola zhoda náhod, že som zapadol do mužstva. Mali sme úžasnú sériu a vyvrcholilo to tretím miestom vo federálnej lige. To bolo to najkrajšie obdobie, aké som zažil vo futbale.

Jozef Blaho (hore celkom vpravo) sa v staršom doraste stal majstrom Slovenska. V tíme bol aj Ľubomír Moravčík. (zdroj: archív MY NN)

Spomenuli ste problémy. Vyzeralo to niekedy, že žiadnu kariéru neurobíte?

Boli aj ťažšie časy. Keď sme mali 15 rokov, vyšli sme z A-žiakov a prišli sme do D-dorastu. Tam boli chlapci od 15 rokov až po 19. Boli sme malí, šťúpli chalani. My sme len paberkovali. Hrávali tí veľkí chalani, prakticky už muži. Ale o rok na to vznikol mladší dorast, kde sme prešli, generácia okolo Moravčíka, Süttöho, Hnilicu a ďalších. Perfektné obdobie! V mladšom doraste nás trénoval František Halás a dosiahli sme úspech.

Medzi mužmi Nitry ste sa presadili až ako 23-ročný?

Áno. Keď som skončil v ligovom doraste, boli sme vicemajstri ČSSR. Odišiel som hrávať do Topoľčian, tuším to boli majstrovstvá kraja. V auguste to ešte bolo okej, ale keď sa začal školský rok a ja som bol maturant, nemal som vybavené, aby som mohol chodiť na tréningy. Muži trénovali v čase, keď som ešte končil školu. Tak som bol odstavený. Niekoľko mesiacov som len sám trénoval, nemal som mužstvo. Bojoval som o to, ako ďalej v kariére. Ale nevzdal som to.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Jeho dres visí vedľa Platiniho. Jubilant navrhuje, ako rozbehnúť futbal v Nitre Čítajte 

Vtedy mi podal pomocnú ruku tréner Lešický. Vráble si ma v zime zobrali na hosťovanie. Vtedy tuším Ľuboš Moravčík odchádzal z Vrábeľ, uvoľnilo sa miesto. V tom čase bola povinnosť, aby nastupovali jeden alebo dvaja hráči do 20 rokov. Vo Vrábľoch som sa rozohral. To bol pre mňa výborný odrazový mostík.
Potom v lete založili juniorku v Nitre, kde som naskočil. Viedol nás tréner Ján Dinga, to bol úžasný človek. Ten ma po pár týždňoch odporučil do áčka, aby som tam chodil na pár tréningov. To bolo moje prvé zoznamovanie so slávnou Plastikou, keď som mal 20 rokov.
Čiže dôležité bolo, že som sa nevzdal. Futbal som miloval, ale nebolo vždy jednoduché sa presadiť.

Jozef Blaho - futbal (3 fotografie)

Strelili ste v lige 7 gólov. Keď sa spýtame, ktorý bol najpamätnejší, tak odpoveď je jasná?

Určite. Nezabudnem na ten zápas. V poslednom kole sezóny 1988/89 doma proti Dukle. Myslím, že to bol môj 19. ligový zápas. Veľmi ťažký súper, potrebovali sme vyhrať, aby sme Duklu udržali pod sebou v tabuľke. Pamätám si, že prvý polčas som nehral dobre. Bol som nervózny, možno zrelý na vystriedanie. Tréner ma tam nechal. Potom prišiel ten gól. Myslím, že to bolo po narážačke s Dušanom Borkom, ktorý mi loptu priťukol. Nikdy v živote nezabudnem na ten gól a tú obrovskú radosť. Bol som šťastný, spoluhráči ma nemohli chytiť. (úsmev) A tie ovácie pred plným kotlom! Bola to ľavačka z viac ako 25 metrov, vonkajškom. Sadla skvele. Mal som delové rany, s oboma nohami. Táto mi zmenila život. Viem, že do posledných sekúnd to bolo veľmi nervózne, problémy nám robil Milan Luhový. Ale vyhrali sme 3:2 a vybojovali sme si Pohár UEFA.

Učiteľské štúdium ste začali neskôr?

Medzi strednou a vysokou školou som mal šesťročnú pauzu. Bol som prvoligový futbalista, pod zmluvou, ale zároveň som miloval dejepis.
Na vtedajšej Vysokej škole pedagogickej po revolúcii v roku 1990 po pauze otvárali katedru histórie, tak som začal myslieť na zadné dvierka. Po skončení futbalu som totiž chcel byť učiteľom dejepisu. K tomu som si vybral geografiu ako druhý predmet.
Hrával som futbal a popri tom som mal denné štúdium, s individuálnym plánom. Medzi tréningami som pobehoval na jednu či druhú katedru, snažil som sa čo najlepšie študovať predmety, ktoré som mal veľmi rád.
Tento rok 2025 je pre mňa taký jubilejný. Je 30 rokov od konca mojej profi kariéry, 30 rokov od absolvovania školy, a 20 rokov, čo máme občianske združenie Leustach.

Kedy ste začali učiť?

Po kariére. V roku 1995 mi skončila profesionálna zmluva. Nedohodli sme sa na jej predĺžení. V mojom poslednom zápase sme doma porazili Gabčíkovo 4:0 a postúpili sme do prvej ligy. Strelil som aj gól. Ale v Nitre už skladali nové mužstvo.

Jozef Blaho - z rodinného archívu (8 fotografií)

Takže v Nitre ste skončili, ale ešte ste pôsobili v Rakúsku.

Tak. Nitra súhlasila s mojím prestupom do Rakúska. Päť rokov som bol v mestečku Bruck an der Leitha a päť rokov v Frauenkirchene. Futbal som hral do 40-tky. V Brucku som sa stretol so známym masérom Ľubošom Barboríkom.
Zároveň som však už začal učiť na základnej škole v Janíkovciach.

Prečo ste sa nestali trénerom?

Ja som mal dni naplnené. Učil som a poobede som sadol do auta, smer Rakúsko. Na hraniciach sa niekedy čakalo. Vracal som sa až v noci. Chodieval som tam sprvoti až 4-5-krát do týždňa.
V Janíkovciach som našiel dobrú školu, vedenie aj kolegov. Boli tam žiaci, s ktorými sa oplatilo robiť. Mali záujem aj po vyučovaní, viedol som krúžky – športové aj na tému histórie.
Okrem toho, v roku 1991 som sa oženil so Stankou. Narodili sa nám synovia Denis a Sebastián. Navyše, s otcom sme svojpomocne stavali náš rodinný dom. Vlastnými rukami. Otec bol majster, ja pomocný robotník na hrubú fyzickú robotu. Pomáhala manželka, švagor, blízki kamaráti.
Tiež som si robil doktorát na katedre histórie, miloval som totiž stredovek, 11.-13. storočie. To ma napĺňalo, aj práca s deťmi v Janíkovciach.
Skrátka, nemal som čas ešte byť trénerom.

Jozef Blaho a Stanka Blahová vedú občianske združenie Leustach, ktoré zveľaďuje hrad Hrušov. (zdroj: Martin Kilian)

Našli ste sa v učiteľstve?

Som 30 rokov učiteľom. Musím povedať, že prvé roky boli naozaj nádherné, najmä v Janíkovciach. Krásne obdobie. Od roku 2005 sme už boli na Fatranskej, po zlúčení škôl. Aj tam som zažil pekné chvíle, skvelé decká, ale postupom času sa to mení a stráca. Už to nie je také, aké to bývalo.

Dá sa podnietiť u detí vzťah k dejepisu?

V Janíkovciach som mal krásnu odozvu. Aj prvé roky na Fatranskej. Myslím si, že som horel za dejepis. Venoval som sa deckám aj po vyučovaní. Robili sme pre nich, aj s manželkou, keď bola moja kolegyňa, výlety a exkurzie po celom Slovensku i do zahraničia. Pripravoval som ich na súťaže. Robil som, čo som vedel.

Práce na hrade a premeny hradu Hrušov (14 fotografií)

Dnes, keď robíme tento rozhovor tu neďaleko hradu Hrušov, sú tu pri mne deti, študenti i dospelí, ktorých sa nám podarilo pre tento predmet zapáliť. Mnohí študujú históriu, politológiu, archeológiu, a to nielen na Slovensku. Takže niečo sa podarilo, som za to rád. Ubúda však takých žiakov.
Veľmi mi prekáža, že dejepis začína strácať podporu a už sa neberie ako dôležitý predmet. Prejavuje sa to v školstve, ale aj v celej spoločnosti, v nezáujme ľudí, aj v nevedomosti, až hlúposti. To ma veľmi trápi. Preto nevidím budúcnosť až tak pozitívne.

Sú aj dnešné deti iné vďaka smart mobilom?