NITRA. „V ten deň išla manželka s druhorodenou dcérkou v kočíku po Mostnej ulici. A za ňou hrmotal maďarský tank okupantov, na ktorom guľometčík ohrozoval okoloidúcich otáčaním guľometu zo strany na stranu," opísal situáciu z 21. augusta 1968 František Švec.
Dodal, že na strach, ktorý vtedy manželka prežívala, nemôže zabudnúť dodnes. On v tom čase pracoval ako technik v nitrianskej Plastike, mal 29 rokov.
„Z okien konštrukčnej kancelárie sme sledovali pristávanie vojenských lietadiel. Všetkých nás opantal hnev a hrôza,“ hovoril o 57 rokov neskôr na spomienkovom stretnutí, ktoré sa konalo vo štvrtok v Nitre.
Usporiadateľmi boli Občianska Nitra a Mestá za demokraciu. Ľudia si pripomenuli inváziu vojsk Varšavskej zmluvy pod vedením Sovietskeho zväzu.´
Plastika bola jednotná
František Švec vtedy organizoval podpisovanie protestnej rezolúcie proti okupácii a za odchod spojeneckých vojsk z nášho územia.
„Napísali sme a rozvinuli na budove haly transparent s podobným nápisom, ktorý bol vidieť z Novozámockej ulice. Videli ho aj okupanti.“
V celej Plastike podľa neho panoval jednotný názor. Vedenie podniku zorganizovalo zhromaždenie zamestnancov, kde všetci protestovali proti okupácii.
„Jeden kolega spálil sovietsku zástavu. Nik vtedy nerozmýšľal nad tým, že je to nebezpečné. Bol to pocit vzdoru, hnevu a nenávisti k okupantom,“ spomína Švec.
Po rokoch prenasledovania a ponižovania sa dozvedel, že na okresnom výbore Komunistickej strany Slovenska ležal dokument so štyrmi menami zamestnancov Plastiky.
Tunelovanie v štátnom podniku Agrokomplex: Trestné stíhanie prerušili, vinníka nenašli Čítajte „Medzi nimi bolo aj moje meno. Na dokumente bola poznámka, že pokiaľ by moc v štáte prevzali sovietske orgány a KGB, mali sme byť postavení pred múr a zastrelení...“
Švec na spomienkovom stretnutí pripomenul, aby ľudia nezabudli, že náš národ má stále dostatok kolaborantov, „ktorí pre svoje osobné ciele nebudú váhať zradiť“.
Dodal, že aj dnes sa niektorí politici chodia klaňať boľševikom na východ od našich hraníc „a pohrobkovia tých, ktorí zradili Československo, sa vytŕčajú v parlamente a verejných funkciách“.
Senior vyzval najmä mládež, aby sledovala vývoj na Slovensku a vo svete: „Aby ste neboli raz prekvapení tak, ako sme boli my. Nedajte sa zastrašiť a oklamať boľševickou propagandou.“
Sadol na bicykel a išiel do mesta
Marian Trabalík a Ľubomír Fraňo boli v čase, keď Nitru obsadili maďarskí vojaci, stredoškoláci.
„Boli prázdniny, spal som. Mal som pätnásť rokov. A zrazu prišiel otec naspäť z roboty, že začala vojna. A už hučali autá, Maďari sa hrnuli cez Krškany,“ spomínal v deň výročia Trabalík.
Otec mu zakázal ísť von. „Ja som sadol na bicykel a už som aj bol na námestí, vtedy bolo oveľa menšie. Tam už stáli tanky. Boli aj tu, kde stojíme (na pešej zóne – pozn. red.).“
Pamätá si, že ľudia vtedy „vyhádzali ruskú knihu“ (v meste bol obchod s názvom Sovietska kniha), všade boli nápisy proti okupantom a výzvy, aby sa vrátili domov.
Starí Nitrančania nemali problém s vojakmi komunikovať po maďarsky. Podľa Trabalíka ľudia nadávali na Rusov. „Maďari ani nevedeli, prečo došli a kde sú.“
Okupácia 1968: Do Nitry prišli maďarské tanky. Na námestí sa koná spomienkové stretnutie Čítajte Hovorí, že strach nemal: „Keď máte pätnásť, nebojíte sa. Ešte sme kamene do nich hádzali.“
Ľubomír Fraňo mal vtedy sedemnásť. Keď prišli okupanti, brigádoval u archeológov na Zobore. „Zhora sme pozerali, ako sa kolóny sťahovali do mesta. Bol tam s nami jeden bývalý pilot, a ten vedel identifikovať všetky lietadlá.“
