Jadran vybrali na piatich autách. S manželkou, dcérami a vnúčatami si zvyčajne prenajímajú apartmány.
Slováci podľa neho nevedia dovolenkovať. Často tých pár dní určených na oddych strávia namáhavou prácou „na malte“, prípadne na záhrade. Pripomína, že v mnohých južných krajinách býva popoludní siesta. Počas nej sa buď hrajú loptové hry, alebo si ľudia nakrátko pospia. Keď „padne“ na Slovensku, utekáme zväčša na druhú zmenu - do záhrad, na ktoré inokedy popri práci nie je čas. Na skutočný oddych pri mori nestačí podľa Jaroslava Antala ani týždeň dovolenky, ideálny čas je aspoň štrnásť dní. Z pracovného tempa prechádza na pohodové dovolenkové pomerne plynulo: „Pri malých vnúčatách sa nedá nevypnúť. A hoci je pre mňa práca súčasne aj koníčkom, na každoročnú dovolenku pri mori nedopustím,“ hovorí Antal. Aj keď miluje more, priamemu slnku sa radšej vyhýba, relaxuje pod stromami. Celá rodina mu vyčíta, že je napriek tomu opálenejší.
Vo svojej funkcii precestoval veľkú časť sveta, sedem mesiacov bol v Rusku, pol roka v USA, kde bol v rámci výskumu na výmennom pobyte. Američania ho prekvapili dvoma vecami: „Nikto sa tam so mnou nerozprával o politike, vôbec ich to nezaujímalo. Druhým - pre mňa príjemným prekvapením - boli samotní ľudia: sú až neuveriteľne ochotní pomáhať, radiť, podporovať. Požičali mi napríklad počítač, aby som si na tých pár mesiacov nemusel kupovať celkom nový stroj.“ Naopak - neprekvapila ho vyspelá technika a kvalitné autá. Na ne si vraj človek zvykol už pri pozeraní amerických filmov. Aj vo vzdialených „Štátoch“ spoznal veľké spoločenské rozdiely. Jeho mesačné štipendium nebolo vysoké. Časť Američanov tvrdila, že z takého štipendia si niečo musí aj ušetriť. Stretol sa však aj s rodinou, kde po priznaní výšky svojho štipendia muž povedal manželke: „Počuješ? Čo by si povedala, keby si mala len niekoľko stoviek dolárov na deň?“