e,“ kričala Beáta Šidlíková z Galanty pri fotení a smiala sa. Táto bezprostredná žena s dlátom v ruke vyrezáva z dreva sochy, ktoré majú dušu. Pri návšteve nám ukazovala kusy dreva a rozprávala, čo sa v ktorom ukrýva. „Niekedy to je vidieť na prvý pohľad, inokedy sa s drevom musíte hrať, doslova sa s ním láskať. Ono vám samo ukáže, čo sa v ňom skrýva,“ zamyslí sa Beáta.
Drevo ju lákalo odmalička. Sama tvrdí, že musela prejsť určitým procesom, kým sa dostala k svojmu snu. Pred dvoma rokmi prvýkrát vzala do rúk kus dreva a dláto. „Je to moja srdcová záležitosť, moje hobby. Celý deň sa v práci teším, kedy prídem domov a začnem vyrezávať. Víkend, ak nie som na nejakom trhu alebo jarmoku, trávim v dielni,“ hovorí Beáta a jedným dychom dodáva, že to v žiadnom prípade nechce brať ako zárobkovú činnosť. Aj keď o jej sochy začína byť záujem, nechce prepadnúť komerčnej tvorbe. Stále sa učí, študuje literatúru. Pre Beátu sú neoceniteľné stretnutia s ľuďmi z „fachu“. Pozorne ich počúva, sleduje. Láka ju Grécko, jeho umenie. Mrzí ju, že dnešní mladí ľudia nemajú pochopenie pre takéto umenie. „Na jednom jarmoku išiel okolo mňa mladý muž so synom. Pozerajúc sa na mňa hovoril chlapčekovi, že keď sa nebude učiť, dopadne ako ja,“ so smútkom v hlase spomína Beáta. Pochmúrne myšlienky však rýchlo odoženie preč. Chcela by, aby jej sochy zdobili parky, aby boli súčasťou koloritu oddychových zón miest, oázami pokoja. Navštívila aj skanzen včelárstva. Úle je tak zaujali, že sa rozhodla podobný vyrezať a darovať ho skanzenu. Posledná bosorka s veľkým srdcom...
