Spali v „spacákoch“ v triedach miestnej základnej školy. V skupinkách pracovali s rozličným materiálom – na výrobkoch z drôtu, dreva, látky či papiera predvádzali svoju fantáziu a kreativitu. Okrem toho počúvali etnografické prednášky a učili sa tradičné tance. „Chceme deťom ukázať, aký mala maďarská menšina na Slovensku život, ako naši predkovia žili a pracovali pred stovkami rokov,“ povedal skautský vodca Szilárd Csémi.
Maďarskí skauti sa od slovenských nedištancujú. Mávajú aj spoločné stretnutia, na posledný skautský víkend však prišli iba maďarskí skauti preto, aby sa venovali kultúre svojej menšiny. Maďarský skauting je zameraný na kultúru, najmä na ľudové piesne, slovenský má vraj silnejší indiánsky rámec a orientuje sa na prírodu.
Skauting si dodnes mnohí mýlia s pionierskymi zväzmi. „Spoločný je ich vzťah k prírode, pionierske tábory však boli „obohatené“ o ideológiu,“ povedala vedúca zboru z Podunajských Biskupíc Judith Wursterová. Jednotlivé zbory sú späté s náboženstvom, skauti sa na stretnutiach vždy najskôr modlia.
V táboroch sa snažia žiť jednoducho a verne vo vzťahu k prírode, miesto po sebe vždy upracú tak, aby nikto nespoznal, že na ňom táborili mladí ľudia.
Rituálne skladajú skautský sľub, pri ktorom prijímajú desať skautských prikázaní. Patrí medzi ne napríklad pravdovravnosť, telesná aj duchovná čistota, snaha pomôcť, kde sa len dá. Malí skauti – vĺčatá a včielky – sa skautmi stávajú už od piatich rokov zložením „detského“ sľubu. Všetci nosia uniformy, čím sa snažia zabrániť zdôrazňovaniu rozdielov medzi jednotlivými členmi.
„Skauting je formou života, nie je to len nejaká činnosť v rámci voľného času. Zložením sľubu prijímame štýl života, ktorý platí v každej životnej situácii, nielen na stretnutiach. Vstupujeme si do svedomia, slúžime Bohu a pomáhame iným ľuďom. To, čo robia malí skauti, sa im v porovnaní so záľubami ich rovesníkov môže zdať ťažké. Pripomíname im však, že ak budú na sebe „makať“, niekoľkonásobne sa im to v budúcnosti vráti,“ tvrdí Wursterová.
Skautskí vodcovia svoju činnosť vykonávajú dobrovoľne, bez nároku na akýkoľvek honorár. Stihnúť ju zväčša musia popri svojej „civilnej“ práci.