A nielen tie, obaja vedia hrať futbal, s loptou idú radšej dopredu ako k vlastnej bránke, neboja sa nijakej kľučky. Veď ich aj vychovali v Nitre. Nie sú to síce žiadni vychýrení bežci, ba ani klaňať sa nikomu nezvyknú, ale futbal predsa nie je o tom. Hoci v tejto sezóne obaja sedia na lavičke viac, ako im je určite príjemné, vždy, keď príležitosť predsa len dostali, patrili medzi najlepších hráčov. Pardón, nie hráčov, tých je totiž ako maku - Ejo s Bochnom patria do vzácnejšej sorty, sorty futbalistov, a to je iné. Naozaj.
Nitru spasili v úlohe náhradníkov v utorok aj v sobotu, len s tým malým rozdielom, že v Šali v pohárovom štvrťfinále s nimi ako žolík z lavičky priniesol spoluhráčom živú vodu Robo Rák, proti Trenčínu zase Andrej Hesek. S ich príchodom ožilo vlastne celé mužstvo, partia nováčika, bez výnimky, má svoju silu a za posledných pätnásť minút sobotňajšej parádnej podívanej diváci celkom zabudli, aký odvar sledovali na ihrisku dovtedy.
Apropó diváci. Hoci počúvame o ofenzívnom futbale, ľudia nie sú slepí, sladké reči ich neobalamutia. Neklamme sa, hľadisko sa vyprázdňuje, vrátiť diváka na štadión by snáď mohol postup do semifinále Slovenského pohára. Je len na chlapcoch, aby v utorkovej odvete proti Šali potvrdili, že Nitra má dobré mužstvo. Lebo má. Ale pozor, súper má tiež svoju kvalitu, ba v strehu treba byť aj preto, že na jeho lavičke sedí v osobe Antona Dragúňa veľká líška alebo ak chcete, pán tréner medzi trénermi.
