Táto osobnosť medzi žrďami, ktorá bola aj pri prvom postupe mužstva spod Zobora do ligy v ročníku 1958/59, sa 10. decembra dožil krásnych 70 rokov.
Jeho futbalové začiatky boli viac ako zaujímavé, pretože sú spojené najmä s hrou na zelených lúkach vo svojom rodnom Dolnom Kubíne. „Ja som skutočne nikdy nehrával za žiakov, ba ani za dorast. Otca mi totiž vo vojne zabili, a tak ako najstaršie dieťa v rodine som pomáhal matke, ako sa len dalo. Do svojich osemnástich rokov som nevedel, ako vyzerá skutočné ihrisko. Prvý poriadny zápas som videl niekedy v roku 1953, keď hralo Slovensko v Žiline s Dinamom Moskva. Zo strednej školy nám spravili zájazd, takže som sa išiel pozrieť,“ zaspomínal si M. Kubačka v úvode na svoje prvé futbalové kroky. A prečo skončil napokon v bráne? „Ako to už chodí, tí, ktorí sú na ihrisku slabší hráči, idú do brány. Tak aj ja som stával zväčša v bráne, kde sa mi to však celkom páčilo a pomerne sa mi v nej aj darilo.“
Finále Stredoeurópskeho pohára
Do futbalu vhupol teda rovno medzi mužov. „Úprimne poviem, ani neviem, ako som sa medzi nimi ocitol. Dolný Kubín hral vtedy krajskú súťaž. Po dvoch rokoch a ukončení strednej školy som šiel študovať do Nitry, kde sa so mnou stretol pán Slamečka. Bol to rodák z Dolného Kubína, ktorý robil na riaditeľstve železníc a dlhodobejšie pôsobil pod Zoborom, kde aj pričuchol k futbalu a myslím si, že bol i vo výbore vtedajšieho Slovana. Ten ma aj pritiahol na ihrisko. Ukázal som sa v prípravnom zápase s Kráľovým Poľom a - zostal som. Začínal som v béčku, ale neskôr som bol preradený do áčka, kde bol jednotkou „Tati“ Lešický. Po skončení jeho kariéry som sa dostal stabilnejšie do brány a napokon som bol v tíme, ktorý v sezóne 1958/59 vybojoval historicky prvýkrát prvú ligu. Na toto obdobie spomínam skutočne najradšej. Za odmenu sme boli aj na zájazde v bývalom Sovietskom zväze, kde sme hrali v Ľvove, Vinici i Kirovograde. Darilo sa nám však i v celoštátnej lige, kde sme skončili na druhom mieste a neskôr účinkovali v Stredoeurópskom pohári. V ňom sme sa dostali až do finále, v ktorom sme sa stretli s Bolognou. Doma sme remizovali 2:2, ale v Taliansku prehrali 3:0. I druhé miesto však bolo vynikajúce a na vtedajšie možnosti to bol pekný úspech, veď v skupine sme mali aj francúzsky Nimes a talianske Torino.“
Futbal mu dal iba to pekné
Na prvých trénerov a spoluhráčov sa nezabúda, nezabudol na nich ani Michal Kubačka. „V Nitre mám veľmi pekné spomienky na trénera Laci Báčiho Baláža, ale nezabudnem ani na Bučka, s ktorým sme postúpili do najvyššej súťaže. Od roku 1954 do roku 1970 ma v Nitre viedlo viacero trénerov, z ktorých mi každý niečo dal, hoci ja som bol zväčša taký samorast a nemal som ani len svoj vzor. Z hráčov som obdivoval Miša Puchera, ktorého príroda obdarila futbalovým umením.“ So športom, futbal nevynímajúc, sú spojené aj mnohé krásne zážitky. „Veru, aj ja som ich mal veľa. V mojej mysli rezonuje najmä onen postupový rok i pôsobenie v Stredoeurópskom pohári. Som rád, že počas mojej športovej kariéry sa nevyskytla situácia, ktorú by som zo svojej mysle najradšej vymazal. Futbal síce prináša aj rozličné riziká spojené aj so zraneniami, ale mne dal najmä veľa pekných zážitkov a ja vôbec neľutujem, že som mu upísal časť svojho života, rovnako ako fakt, že som zostal v Nitre a založil si tu aj svoju rodinku. Mal som totiž ponuky ísť do iných klubov, ale odolal som im. Okrem Nitry som hral iba vo Vrábľoch, a boli to dve sezóny po tom, ako som skončil pod Zoborom. Brankárske rukavice som zavesil definitívne na klinec v 37 rokoch.“
Nebál sa Masopusta ani Pluskala
V ére Michala Kubačku behalo po futbalových trávnikov veľa veľmi kvalitných futbalistov, medzi ktorými nechýbal ani držiteľ Zlatej lopty Josef Masopust, či mnohí ďalší, v tom čase elitní strelci. „Úprimne poviem, ani jeden súperov hráč mi strach nenaháňal. Ani Masopust ani Pluskal neboli takí, aby som sa ich bál. Je pravda, že Dukla Praha mala vtedy vynikajúci tím na európskej úrovni. Na domáci zápas s ňou v jeseni 1960 mám veľmi peknú spomienku. Vyhrávali sme totiž 1:0 a hosťom sa podarilo vyrovnať až v poslednej minúte.“ Michal Kubačka ešte donedávna občas chodil na stretnutia nitrianskych old boys, roky sa ale zastaviť nedajú. Veľmi ho ale potešila vec, ktorú pre jeho postupovú partiu pripravilo súčasné vedenie FC Nitra. „Nielen ja, ale všetci sme boli milo prekvapení tým, že si na nás súčasné vedenie klubu spomenulo, a že nás pri letnom postupe FC Nitra do Corgoň ligy ocenilo plaketami. Veru, už sme ani nedúfali, že si na nás 45 rokov od postupu ešte niekto spomenie, hoci z našej starej partie už niektorí nežijú,“ povzdychol si na záver čerstvý oslávenec, ktorý bol niekoľkokrát aj vo výbere nitrianskeho kraja a veľmi rád spomína aj na priateľský zápas zorganizovaný hráčom Realu Madrid i československej reprezentácie Lacom Kubalom. Výber španielskych hráčov najskôr nastúpil pod Zoborom proti Nitre z ročníka 1958/59, aby sa neskôr konala aj odveta na štadióne Espaňolu Barcelona, pričom Nitrania neobišli ani sieň slávy legendárneho klubu.
