ad Žitavou, v žiadnej kuchárskej knihe nenájdete. Vznikol ešte niekedy začiatkom minulého storočia.
Pani Helena sa ho naučila piecť ešte ako dievča. „Radostníky sa pripravovali najmä na svadobné hostiny. Tie kedysi bývali v rodinách veľkou udalosťou, stretávali sa na nich prakticky všetci príbuzní a len výnimočne bolo svadobčanov menej ako sto. K tomuto počtu ľudí bolo vždy potrebné pripraviť aj primerané množstvo koláčov. Nesmeli medzi nimi chýbať radostníky. Nevesta ich od svojej krstnej mamy dostávala minimálne dvanásť, ženích približne šesť,“ spomína na dávne zvyky dnes už dôchodkyňa Helena Záhorská.
V mladosti pracovala na poli svojich rodičov, potom dlhé roky v družstve. Časy sa však menia a aj na radostník sa postupne akosi zabudlo. Jeho výroba je dosť náročná. Najmä zapletanie cesta do akýchsi vrkočov si vyžaduje mimoriadnu trpezlivosť, práve najlacnejšie nie sú ani suroviny a príchute. Na sedem plechov a dva „mrváne“ potrebujete päť kilogramov hrubej a dva kilogramy hladkej múky, dva kilogramy kryštálového cukru, tri a pol litra mlieka, šesť kociek kvasníc, šesť žĺtkov, dva Palmaríny, po dva decilitre oleja a husacieho alebo kačacieho tuku a ešte kilogram cukru do maku, orechov, syru a na mastenie. Všetko vraj preto v takom množstve, lebo pri tej námahe sa s jedným – dvomi plechmi ani nemá význam zapodievať.
Keď v tomto roku oslavovali v Novej Vsi nad Žitavou 650. výročie prvej písomnej zmienky o obci, každý chcel niečím prispieť k spoločnému dielu. „Tak som sa ponúkla upiecť radostník. Myslela som si, že moja ochota bude zamietnutá. Radostník sa našťastie vydaril a všetkým, ktorým sa z neho pošťastilo okoštovať, veľmi chutil,“ hovorí so spokojnosťou jeho pekárka. Dlho ho nerobila, tak sa musela na postup rozpamätať. Povedala si však, že keď sa podarí, tak im ho dá, keď sa nepodarí, tak ho nikomu ani neukáže. Spomína, že ako dievča pozorne sledovala prípravu koláča, príchute, ktoré sa do neho dávali. Samozrejme ho spoločne s ostatnými dievčatami pred pečením pomáhala zapletať. „Keď bolo treba mlieť orechy, tak som mlela orechy, keď bolo potrebné natrieť plech, tak som ho natrela. Vari najdôležitejšia bola príprava „kvášteka“. Keď všetko dobre vykvasilo, zamiesilo a cesto už bolo tvrdé skoro ako chlieb, začali sme ho zapletať. Do rohov sme ešte aj také ružičky urobili, aby bol ten radostník taký radostnejší,“ usmieva sa babička.
„Veď moje vrstovníčky, ba i mnohé mladšie, už skoro všetky pomreli a dnes už piecť takýto koláč skoro nikto nevie. Šporák sme mali len na drevo, nie taký moderný ako dnes, a ľudia si vedeli aj navariť, aj upiecť. Budem len rada, ak sa ho naučia piecť aj mladí, lebo tí šesťdesiat, sedemdesiatroční „chlapci“ po mne aj teraz vykrikujú: „Totka radostníková, povedzte tým našim ženám, nech také koláče napečú, ako vy pečiete!“ Reku, nech sa prídu opýtať. Radostníky sa prestali robiť po vojne, bola by som rada, keby sa na ne nezabudlo,“ dúfa pani Helena. Ona tu už vraj dlho nebude a takýto koláč bude každému chutiť a aj sa bude každému páčiť. Okrem toho, že koláč vyrobila k jubileu obce, objavil sa už aj pri menších slávnostných príležitostiach v rámci aktivít obecného výboru Jednoty dôchodcov či záhradkárov, i v rámci stretnutia k októbrovému Mesiacu úcty k starším. Chce ho pripraviť aj k tohtoročným vianočným sviatkom.
Tie bývali v minulosti veľmi skromné. „V humne sme ani ovsa nemali, ani žiadne ovocie, a preto sme boli veľmi žiadostivé, keď nám niekto podal jabĺčko či oriešok. Ak ľudia niečo pestovali, tak iba na viniciach, lebo všetci sa báli ohňa, a preto okolo domov nebolo žiadne ovocie, vysadené tu boli najmä agáty. Keď nám mamička na Vianoce kúpila jabĺčka, tak boli také maličké ako orechy. Každému sa však ušlo. A podobne to vyzeralo v každom dome, nie iba u nás. Na sviatočnom stole samozrejme nesmeli chýbať v prvom rade oplátky a tiež med. Aj toho sme kúpili len tak za vínový pohárik. Robievali sa tiež vianočné pupáčky. Aj tie sa zalievali iba medovou vodou. Ale boli veľmi dobré. Čo však bolo vari najlepšie, tak to boli hroznové strapce. Tie sme vždy na jeseň rozvešali po komôrke, kde nám takto vydržali veľmi dlho. Aj keď sa bobuľky vysušili, stačilo, aby sme ich namočili do teplej vody a ony sa znovu napili a vyzerali ako práve prinesené z vinice. Na Vianoce, na Štedrý večer, keď sme už všetko pripravili, tak sme dali pod stôl slamu a na ňu také bábätko, ako keď sa narodil v maštali na slame v Betleheme Ježiško a to bola veľká radosť. Pri sviatočnom stole sa vždy hádzali do kútov orechy a hovorilo sa: „Kúty, naše kúty, nemám vaše muky, aspoň jedným orieškom prijmite tento dar.“ A potom sa vinšovalo, aby všetkým dal Pán Boh zdravia, šťastia a hojného Božieho požehnania a všetko sa ešte pokropilo svätenou vodou. Až potom sa začalo jesť. V prvom rade oplátky s cesnakom a medom, ktorým nám otec na čelo spravil krížiky, aby nás chlapci ľúbili. Potom nasledovala šošovicová polievka a pupáčky. Keď sme sa navečerali a bolo po všetkom, tak sme chodili pod okná kamarátkam jedna druhej spievať Narodil sa Kristus pán, veseľme sa, radujme sa. Vyhrávať chodievali aj Cigáni. Môj muž mal takéhoto kamaráta, volal sa Tóny. Hnevalo ma, že všetci sa spolu napili a nechceli ísť spať. Tak som potajme chytila kúsok mäsa a natrela som mu struny na husliach. Tóny už nemohol hrať, veľmi nadával a všetci sa skoro popukali od smiechu. Nikdy som sa neprezradila, aby mi to nemohol vyčítať, lebo už si nemohol zarábať.
Zažila som už všelijaké Vianoce... Muž mi zomrel 3. decembra pred desiatim rokmi. Boli to veľmi smutné sviatky. Všetci sme sa zišli, poplakali si, jeho stolička ostala prázdna. Dali sme mu aj tanierik a doň všetko, akoby bol s nami. Spomínali sme, ako to bolo, ako ho operovali, ako mal rakovinu od hrdla až po konečník. Tridsaťpäť rokov trpel na cukrovku. Zašli sme aj na cintorín. Vyplakali sa. A teraz jedzte, keď prídete domov. Nikto nejedol, iba tie oplátky a tých pupáčkov sme si hodili do úst, takí sme boli smutní. Aj stromček bol len tak napoly porichtovaný. Bola to vždy jeho záľuba. Aj v tom smutnom roku bol až na Morave, odkiaľ na stromček priniesol sklenené vtáčiky. Všetci ich obdivovali, lebo také nemal nikto. Ani sme ich všetky nedali na stromček. Nuž aj takéto Vianoce som prežila. Život s ním som mala veľmi dobrý. Staral sa o deti, mal ich veľmi rád. A práve to ma hrialo pri srdci, že ich neodstrkuje ani nad nimi nehundre. Lebo aj takí sú. Pán Boh mi ho však zobral práve v takýto veselý mesiac. Pre nás však veľmi nešťastný.“ Nuž život vie byť všelijaký. Ďakujeme pani Helene, že sa s nami podelila a dala nám dar, aký nekúpime v supermarketoch. Svoje korene treba poznať a vážiť si ich. Želáme jej radostné a láskyplné Vianoce!
