Písmo:A^-|A⁺00

Iná je v celej budove ticho. Až mrazí. udia na sklonku svojho života. V produktívnom veku dali zo seba všetko, o vedeli da. Svojím partnerom, deom, spolonosti. Dnes by potrebovali, aby dal niekto nieo aj im. Trochu lásky, porozumenia, tolerancie, úcty. Už toho vea nepotrebujú. „Veeru nemáme. Iba obed.“ Opisuje Štedrý veer Alžbeta Tamášová. Napriek svojmu veku je ešte plná síl a energie. Stále sa usmieva. Už pätnás rokov je bez manžela. Viac ako dva roky žije v domove. Má tu všetko, o potrebuje. Nesažuje si. Býva sama. Jedna izba, malá kuchynka, balkón. Všetko mi ukazuje. Aj fotky. Hlavne manžela. Spomína. Na to, o bolo. A o sa už nikdy nevráti. Na rodinný dom, šastnú rodinu. Bolo dobre. Vtedy. Teraz len je. Ale vaka aj za to. Mohlo to by aj horšie. Na Vianoce chodí aj do kostola, do mesta. Odíde aj na cintorín. Má tam pochovaného manžela a syna. Ten sa narodil práve na Štedrý veer, 23. decembra 1956. Ke zomrel, mal dva aj pol mesiaca. Odvtedy majú pre pani Alžbetu Vianoce tpku príchu. Ale všetko už bolo. Dávno. V domove aspo nie je sama. Má tu aj sestru. Annu Jarikovú. Nejako si nevedia porozumie, nájs spolonú re. Ani odfoti sa spolu nechceli necha. Anna Jariková je na tom horšie. Má zdravotné problémy. Nevie ís nikde, nohy neposlúchajú. Program sa tu nerobí. Ale majú oplátky s medom a aj zákusky. Dareky si nedávajú. Kedysi to tu bolo vraj veselšie. Chodilo sa aj tancova, na Silvestra sa robili tanené zábavy. Teraz je to smutnejšie. Dôchodcovia sa cítia osamelí a nevyužití. Z okien pozerali na Nový rok ohostroj. Aj za to vaka. Svoje izby si každý vyzdobuje sám. Malý stromek, adventný veniec. Aj na to málo sú pyšní. Alžbeta Tamašová ide aj na spove. Kaz chodí aj sem. Ale ona sa radšej prejde. „Ke mám nejaké peniaze, tak nieo aj miniem,“ smeje sa. Vianoný pun ešte neochutnali. Pýtali sa, i je to dobré. Ke som im opísala, z oho sa robí, len zalomili rukami: „Ve by sme sa z toho opili!“ Jozef Lörincz je s vea vecami nespokojný. Ale ako hovorí, nesažuje sa. „Viete, ja som taký ufrflaný. Už iný nebudem. Napriek tomu, že sme starí, túžime po veselšom živote. Tu ni nie je, ni sa nedeje. Ale som rád, že som tu. Len chceme ešte trochu ži,“ snaží sa mi vysvetli svoj pohad. Sviatky sú pre nich dos smutné. Bolo by dobré, keby im niekto urobil program. udia sa tu nudia a hadajú, ako by zabili as. Nuda je ich najhorší spoloník! „Ja maujem. Je to moje hobby. Stále musím nieo robi,“ hovorí smutne pán Jozef. Ale zárove dodáva, že to nie je ono. Ale o má robi? Hlas sa trochu zadrháva. Aj chlapi majú city. Má tu aj kamarátov. Je rád, že nie je sám. Ukázal mi svoje obrazy. Cítia sa nevyužití, nepotrební, na okraji záujmu. A to je zle. „Aj ke sme starí, túžime po voaom, po živote!“ krúti hlavou. A spomína. Na svoju manželku, synov. Žijú hlavne v spomienkach. Prítomnos je neveselá, budúcnos neistá. Opýtala som sa, i im nie je cez Vianoce smutno. Ticho. Potom odpovie Jozef Lorincz za všetkých: „Nie je nám smutno. Iba plačeme.“

Článok pokračuje pod video reklamou