20. dec 2005 o 21:16
Ruslan zo Šrobárovej sa vrátil z mierovej misie na Golanských výšinách
Ruslan Kravenko je mladý a skromný muž. Plný plánov a snov ako väčšina mladých ľudí - ibaže on si svoje sny napa. Z malej dedinky Šrobárová v Komárňanskom okrese sa ocitol na izraelsko-sýrskych hraniciach. Tábor mierových misií na Golanských výšinách sa p
Michaela Farkašová Externý prispievateľ
Misiu na Golanských výšinách spravujú Rakúšania. Ruslan bol jediný Slovák. Na otázku, i sa necítil osamotený, sa iba usmial: „Všetci sa tak cítili. Zrazu sa ocitnete aleko od svojho domova, v cudzom prostredí a uväznení na vojenskej základni. Ako v klietke. Jasné, že psychika dostala zabra.“ Neviem, i je pravda, že takéto pobyty zanechajú na vojakoch negatívne stopy. Ruslan je však v pohode.
Ich misia bola pozorovacia – mali teda pozorova a všetko, o len trochu podozrivé, hlási. Pravidlá boli prísne, s domá-cim obyvatestvom bol zakázaný akýkovek kontakt. Oakávali nepriateské prijatie, zažili však prekvapenie. „udia tam boli vemi milí a pohostinní. Je to úplne odlišná nátura, majú v sebe úctivos a pokoru,“ hovorí Ruslan. „Niekedy bolo ažké nevšíma si ich. Ke som raz mal službu pri bráne základne, prišlo k nej malé dievatko a podávalo mi ježka. Upreto na ma hadela vekými oami a akala, že si ho vezmem. Nemohol som – a nemohol som jej to ani vysvetli. Jednoducho, boli sme vojaci a pre nás to bola vojna,“ zamyslene opisuje situáciu na Golanských výšinách. Najhoršia bola neinnos. Samotná pozorovacia misia je totiž dos nudná. Stále na tom istom mieste, s tými istými umi, pozorova dookola ten istý kraj, kde sa (našastie) ni nedeje. Od tábora sa mohli vzdiali maximálne 30 kilometrov. ažko si to predstavi a nie každý to dokáže vydrža. Niektorí museli odís už po pol-roku. Ruslan však vydržal. „lovek musel by silný. Tu sa odkryla povaha a charakter - kto ho v sebe nemá, tak ho nenájde. Tí, o mali doma rodiny a deti, vemi zle znášali odlúenie. Ja som s mojimi blízkymi od uritého asu ani netelefonoval. Ke som ich poul, bolo mi ešte horšie.“
Územie bolo zamínované. Ak mínu našli vojaci, odborne ju zneškodnili. Ak ju našiel niekto z domácich, vzal ju do náruia a priniesol na základu - hoci mohla by poškodená a kedykovek explodova. Vojakom sa až dych zastavoval.
Ruslan svoju misiu neutuje. Dokonca uvažuje, že by išiel znova. Možno na iné miesto, medzi iných udí. Niektorých mladých chlapcov zlákala možnos zarobi peniaze, získa byt, auto. „Ma zlákalo dobrodružstvo. Netajím, aj peniaze zohrali svoju rolu, ale najmä som chcel spozna inú krajinu, udí a možno aj sám seba. Pre ma to bola škola života. Vrátil som sa v lete, teraz si vychutnávam domov a teším sa na Vianoce. Tie tam boli najsmutnejšie,“ vysvetuje.
Na tvári má šibalský úsmev ako veký chlapec. Akosi mi nejde predstavi si ho v uniforme a v plnej výzbroji. Profesionálni vojaci by nemali by len mocní a citovo prázdni chlapi. Mali by ma tiež svoje sny. Aby vedeli lepšie chráni tie naše.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou