ela presne o desať rokov neskôr: 23. decembra 2004.
„Boli to veselo-smutné Vianoce. Veselé, pretože dostala obličku, a smutné, pretože nebola so mnou. Bol som aj šťastný, aj som mal strach,“ konštatuje manžel Vladimír, ktorý Markétku celé roky sprevádzal na dialýzu. Po transplantácii je to už minulosť. „Posledné Vianoce bez dialýzy som mala ešte za slobodna, keď som bývala s rodičmi. S Vladkom som ich po prvýkrát zažila až teraz. Bol to zvláštny pocit, keď som si uvedomila, že sa ráno nemusím nikde ponáhľať,“ hovorí Markétka.
V mysli sa opäť vracia k 23. decembru 2004, keď u nich doma krátko pred 23. hodinou zazvonil telefón a lekár sa jej spýtal, či má stále záujem o transplantáciu. „Práve som dobalila vianočné darčeky, manžel spal, v práci predtým ťahal šestnástku. Celých desať rokov som mala pre tento prípad nachystané veci do nemocnice a zrazu som nevedela, čo kde mám...“ Ešte v noci absolvovala Markétka dialýzu a potrebné vyšetrenia a už ráno bola aj s manželom v Bratislave. O desiatej ležala na operačnom stole. Z narkózy sa prebrala okolo 13.30 hodiny. „Keďže ja sa dám do reči aj s čertom, až do polnoci som sa rozprávala so sestričkou,“ opisuje Štedrý večer, ktorý po prvý raz neprežila s manželom. „Vladko ma však každý druhý deň v Bratislave navštevoval. Neotvoril si ani darčeky, počkal na mňa, kým sa vrátim,“ dodáva Markétka.
V nemocnici bola aj na Vianoce 1994, kedy jej diagnostikovali zlyhanie obličiek. Mala len dvadsať rokov. Vtedy ešte priateľ Vladimír jej do nemocnice priniesol vyzdobenú vianočnú halúzku. O dva roky neskôr sa zobrali, v októbri oslávili deviate výročie sobáša. Samozrejmou súčasťou ich života bola dialýza. „Chodila som na ňu trikrát do týždňa na štyri hodiny. Ak to vyšlo aj na Štedrý deň, veľa vecí som si musela nachystať vopred. Po návrate som bola totiž unavená, aj som si pospala.“
Pred transplantáciou napríklad nejedla klasickú rybu, čokoládu ani niektoré druhy ovocia a musela sa obmedzovať v pití tekutín. Ak by vypila priveľa, nefunkčné obličky by to nezvládli a organizmu hrozilo prevodnenie. „Teraz si zase musím dávať pozor, aby som neochorela, pretože beriem lieky na zníženie imunity. Inak by telo novú obličku neprijalo. Preto v zime radšej nejazdím ani mestskou autobusovou dopravou. Ak potrebujem napríklad od lekára predpísať nejaký liek, ide buď manžel alebo rodičia. Ak musím ísť k zubárovi, vopred sa objednám. Alebo ideme spolu s manželom a ja čakám v aute. Keď som na rade, prezvoní ma. A keď sa chystáme niekde na návštevu, vopred si telefonicky overíme, či nie sú chorí. Možno by som nebola až taká opatrná, ale pred rokom mi práve na Vianoce zomrel kamarát, ktorý dostal krátko po transplantácii zápal pľúc. Zlyhala mu oblička.“
Manželia sa zhodujú, že všetko sa dá prekonať, keď ste na to dvaja. „Teraz už stíham viac, na Vladka toho tak veľa nezostáva ako pred transplantáciou. Ale umývaniu dlážky sa stále vyhýbam, hoci mi na nič neškodí,“ smeje sa Markétka, ktorá túži po bábätku. „Robím si srandu, že ja budem hádam aj v tej pôrodnici cez Vianoce.“
