Dvadsiateho decembra bolo u nás typické predvianočné počasie. Riedka hmla po celý deň, čvachtavá masa snehu, voda a blato na chodníkoch a cestách. V tomto počasí som išla do liečebného ústavu na Zobore. Smola či náhoda chceli, že pri nitrianskej hasičskej stanici na Čermáni som dostala defekt. A to moje nové zimné pneumatiky mali iba štrnásť dní. Oči mi padli na hasičskú budovu. Možno mi pomôžu. A veru pomohli. Ochota a rýchla pomoc boli neoceniteľné. Zároveň poradili ihneď navštíviť pneuservis, lebo rozsiahle poškodenie pneumatiky sa nedá opraviť a na vymenenej letnej v tomto počasí dlhšiu jazdu neodporúčali. Tomuto sa povie pomoc v núdzi alebo láska k blížnemu. Tieto krásne ľudské vlastnosti naozaj zapadli do predvianočnej atmosféry sviatkov lásky. A odmenu... „Pre nás bude najväčšia odmena, keď všetko šťastne vybavíte a prídete bez nehody domov.“ Táto veda ostro kontrastuje s tým, čo sa mi stalo potom.
Kvôli obedňajšej prestávke som nechcela čakať na lieky v liečebni, ale som zašla do lekárne Nádej na Štefánikovej ulici č. 52. Predo mnou bola mamička s asi päťročným milým chlapčekom. Keď pani magistra pýtala peniaze za lieky, mamička smutne povedala, že môže zaplatiť iba polovicu a zajtra príde po zbytok. Po vyplatení synovi povedala: „Domov musíme ísť pešo, nezostalo nám na autobus!“ Keď som si predstavila, že malý chlapček s matkou sa budú brodiť v tej čľapkanici, zareagovala som. Možno pod dojmom dobrého skutku od hasičov (ktorý mi ešte stále rezonoval v duši), možno reťazová reakcia – to je vedľajšie – vybrala som z peňaženky 20 korún a dala mamičke: „Nech sa páči, na mestskú dopravu.“ Z ďalšieho rozhovoru a udalostí v skratke: „Ale ja to nemôžem prijať... Veď sa nepoznáme... Však prejdeme aj pešo.“ Následné ďakovanie, rýchly výdaj mojich liekov, ich ukladanie do nákupnej tašky, vzájomný vianočný vinš a – zabudnutá igelitka v rohu lekárne. Keď som sa po ňu o 10 – 15 minút vrátila, už jej nebolo. Či ju zlodej ukradol počas rozhovoru, či po mojom odchode, neviem. Ale jedno viem. Prerátal sa. Štyridsaťkorunový lup ho iste nepotešil. A tiež viem, že dobrí ľudia ešte žijú. Dvaja reprezentanti príslušníkov hasičského zboru ma o tom presvedčili. A keďže mená nechceli prezradiť, aspoň takto im vyslovujem svoju vďaku a nasledujúci vinš: „Nech sa vám v novom roku všetko darí, nech sa vám zlo vyhýba a zdravie nech vás nikdyneopúšťa!“
Autor: Eva Cibirová
