Písmo:A-|A+
diskusia (0)
Školu
vychodil v Dedinke, ale potom musel
nasledovať otca a od štrnástich do 21
rokov robil na tunajšom statku Emila
Reisnera. V októbri 1941 ho odviedli do
maďarskej armády, kam rukovali chlapci
z územia, okupovaného horthyovským
Maďarskom. Z Budapešti celý útvar
na Vianoce 1942 odvelili na východný
front na boj proti vtedajšiemu Sovietskemu
zväzu. O jeho ďalšom osude rozhodla
noc zo 16. na 17. januára 1943, keď
s nasadením života prebehol k červenoarmejcom.
Na kosť premrznutého ho
vzali do nemocnice v Archu, v marci ho
prevelili do Krasnodarska. Na vlastnú
žiadosť absolvoval parašutistický kurz
v Abazove, po skončení ho vysadili do
nepriateľského zázemia na hore Bužora
v Zakarpatskej Ukrajine.
Vo funkcii veliteľa roty vykonával bojovú
a záškodnícku činnosť v okolí Mukačeva.
Koncom roka 1944 ho prevelili
k 3. československej brigáde, s ktorou sa
zúčastnil všetkých bojov až do konca
vojny. Získal hodnosť rotného, vojnový
kríž a ďalšie vyznamenania.
Po víťazstve nad fašizmom pôsobil
ako dozorca vojenskej väznice, dôstojník
obranného spravodajstva, v roku
1946 ho prijali za vojaka z povolania
v hodnosti poručíka. V roku 1950 sa
stal veliteľom poddôstojníckej školy,
neskôr vyštudoval Vševojskovú fakultu
Vojenskej akadémie v Prahe. Odvtedy
sa u neho striedali len dve profesie
- spravodajská a pedagogická. Bol náčelníkom
spravodajstva divízie a oddelenia
1. armádneho zboru. Zastával vysoký
post na generálnom štábe armády, bol
náčelníkom štábu Západného vojenského
okruhu, neskôr náčelníkom posádky
v Bratislave. Počas pedagogickej praxe
vyučoval na Vojenskej technickej akadémii
AZ Brno, bol jej prorektorom,
neskôr náčelníkom Vysokej vojenskej
školy pozemného vojska vo Vyškove.
Koncom roka 1985 ho preložili do
výslužby. Presťahoval sa do rodnej
Dedinky, kde žil so svojou druhou manželkou
Annou. Postavil si rodinný dom,
venoval sa záhradke, bol funkcionárom
Oblastnej organizácie Slovenského
zväzu protifašistických bojovníkov v
Nových Zámkoch. Vo veku 78 v rodnej
obci zomrel.
Na Jozefa Juríka spomína aj rodák
z Dolného Ohaja, generál vo výslužbe
František Hatala, ktorý žije s manželkou
Jarmilou v neďalekej Podhájskej:
„Bol prorektorom v Brne, kde som ja
pôsobil ako vojenský pedagóg. Pracovali
sme na jednej chodbe, ako krajania sme
mali k sebe veľmi blízko profesionálne
i ľudsky. V škole i v armáde bol uznávanou
autoritou, jeho bojové i životné
skúsenosti pôsobili ako silný osobný
príklad. Neskôr odišiel do funkcie náčelníka
vysokej školy vo Vyškove, ja som sa
stal prorektorom na spoločenskovednej
fakulte v Bratislave, naše osobné i rodinné
priateľstvo však trvalo ďalej. Bol
to skromný, vynikajúci človek s obdivuhodnou
sebadisciplínou, aktívny a vitálny.
Jeho osobnosť ostane životnou
motiváciou aj pre ostatných.“
Osobné odhodlanie doviedlo Jozefa
Juríka z postavenia poľnohospodárskeho
sluhu až ku generálskej hodnosti. Jeho
príklad dokazuje, že ľudské možnosti sú
neohraničené.