Rodák z Dedinky sa z poľnohospodárskeho sluhu vypracoval na generála

Rodák z Dedinky pri Nových Zámkoch Jozef Jurík bol štvrtým z desiatich detí poľnohospodárskeho sluhu Jozefa a jeho manželky Alžbety.

Školu vychodil v Dedinke, ale potom musel nasledovať otca a od štrnástich do 21 rokov robil na tunajšom statku Emila Reisnera. V októbri 1941 ho odviedli do maďarskej armády, kam rukovali chlapci z územia, okupovaného horthyovským Maďarskom. Z Budapešti celý útvar na Vianoce 1942 odvelili na východný front na boj proti vtedajšiemu Sovietskemu zväzu. O jeho ďalšom osude rozhodla noc zo 16. na 17. januára 1943, keď s nasadením života prebehol k červenoarmejcom. Na kosť premrznutého ho vzali do nemocnice v Archu, v marci ho prevelili do Krasnodarska. Na vlastnú žiadosť absolvoval parašutistický kurz v Abazove, po skončení ho vysadili do nepriateľského zázemia na hore Bužora v Zakarpatskej Ukrajine. Vo funkcii veliteľa roty vykonával bojovú a záškodnícku činnosť v okolí Mukačeva. Koncom roka 1944 ho prevelili k 3. československej brigáde, s ktorou sa zúčastnil všetkých bojov až do konca vojny. Získal hodnosť rotného, vojnový kríž a ďalšie vyznamenania. Po víťazstve nad fašizmom pôsobil ako dozorca vojenskej väznice, dôstojník obranného spravodajstva, v roku 1946 ho prijali za vojaka z povolania v hodnosti poručíka. V roku 1950 sa stal veliteľom poddôstojníckej školy, neskôr vyštudoval Vševojskovú fakultu Vojenskej akadémie v Prahe. Odvtedy sa u neho striedali len dve profesie - spravodajská a pedagogická. Bol náčelníkom spravodajstva divízie a oddelenia 1. armádneho zboru. Zastával vysoký post na generálnom štábe armády, bol náčelníkom štábu Západného vojenského okruhu, neskôr náčelníkom posádky v Bratislave. Počas pedagogickej praxe vyučoval na Vojenskej technickej akadémii AZ Brno, bol jej prorektorom, neskôr náčelníkom Vysokej vojenskej školy pozemného vojska vo Vyškove. Koncom roka 1985 ho preložili do výslužby. Presťahoval sa do rodnej Dedinky, kde žil so svojou druhou manželkou Annou. Postavil si rodinný dom, venoval sa záhradke, bol funkcionárom Oblastnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Nových Zámkoch. Vo veku 78 v rodnej obci zomrel. Na Jozefa Juríka spomína aj rodák z Dolného Ohaja, generál vo výslužbe František Hatala, ktorý žije s manželkou Jarmilou v neďalekej Podhájskej: „Bol prorektorom v Brne, kde som ja pôsobil ako vojenský pedagóg. Pracovali sme na jednej chodbe, ako krajania sme mali k sebe veľmi blízko profesionálne i ľudsky. V škole i v armáde bol uznávanou autoritou, jeho bojové i životné skúsenosti pôsobili ako silný osobný príklad. Neskôr odišiel do funkcie náčelníka vysokej školy vo Vyškove, ja som sa stal prorektorom na spoločenskovednej fakulte v Bratislave, naše osobné i rodinné priateľstvo však trvalo ďalej. Bol to skromný, vynikajúci človek s obdivuhodnou sebadisciplínou, aktívny a vitálny. Jeho osobnosť ostane životnou motiváciou aj pre ostatných.“ Osobné odhodlanie doviedlo Jozefa Juríka z postavenia poľnohospodárskeho sluhu až ku generálskej hodnosti. Jeho príklad dokazuje, že ľudské možnosti sú neohraničené.

Autor: SAŠA BORIK