mestnanci Európskeho parlamentu. Medzi nich patrí aj Ivana Kapráliková z Dunajskej Stredy. V Bruseli pracuje od 29. marca 2005. Spolu s ňou je v Bruseli syn Roman a jej mamička Mária Kapráliková. Práve s nimi sme urobili počas ich vianočného pobytu doma krátky rozhovor.
Ivana, zaujímal by ma rozdiel medzi asistentom poslanca, ktorého priamo zamestnáva Európsky parlament, a medzi osobným asistentom poslanca.
V prvom rade je to rozdiel v právomociach. Osobní asistenti poslancov nemajú také veľké právomoci ako my. Rozdiel je i v tom, že ich platia samotní poslanci a dane odvádzajú na Slovensku, kým nás platí Európska únia a dane odvádzame do rozpočtu Európskej únie. Ja a ostatní moji kolegovia sme neustále v Bruseli a počas plenárnych zasadnutí parlamentu, ktoré sa konajú raz za mesiac a trvajú týždeň, v Štrasburgu. Práve tým, že sa zdržiavame neustále v mieste sídla Európskeho parlamentu, je našou hlavnou úlohou sledovať všetko, čo sa dotýka práce parlamentu. V prípade neprítomnosti poslancov sa počas príprav ich plenárnych zasadnutí zúčastňujeme na zasadnutiach dvadsiatich výborov.
Ja mám na starosti tých poslancov, ktorí nie sú, z rôznych dôvodov, zaradení do politických frakcií. Viacerí nechceli byť zaradení z toho dôvodu, aby neboli viazaní frakciou a mali pri svojom rozhodovaní voľné ruky. Spolupracujem s poslancami Sergejom Kozlíkom, Petrom Bacom a Irenou Belohorskou. To, že nie sú zaradení, však neznamená, že sú akýsi menejcenní. Napríklad práve pani Belohorská je veľmi uznávanou osobnosťou, okrem iného je i členkou konferencie predsedov výborov. Veľkú časť našej práce tvorí príprava materiálov pre poslancov na zasadnutia parlamentu. Každý jeden poslanec, pre ktorého pracujeme, sa zaoberá inou tematikou, a preto z pripravených podkladov sa snaží vybrať si hlavne materiály týkajúce sa jeho záujmu. Taktiež sa zúčastňujeme rozličných seminárov, stretnutí s podnikateľmi a z týchto stretnutí pre poslancov pripravujeme rozličné hodnotenia, podklady, materiá-
ly, z ktorých poslanec získa prehľad o obsahu toho-ktorého sedenia či stretnutia. Poslancom sa snažíme predkladať rozličné návrhy k určitým zákonom, ktoré potom, na základe svojho osobného zváženia, predkladajú na zasadnutiach parlamentu. Mojou úlohou je tiež organizovať jednotlivé stretnutia s poslancam či návštevy našich občanov, ktorí sa s Európskym parlamentom chcú zoznámiť priamo v mieste jeho práce.“
Na prácu sa teda ponosovať nemôžete. Ako zvládate starostlivosť o domácnosť, o dieťa? Máte čas niekedy si oddýchnuť, venovať sa synovi?
Som veľmi šťastná, že práve v domácnosti a pri starostlivosti o syna mi pomáha moja mamička, ktorá je už na dôchodku, a tak sa podujala mi v začiatkoch pomôcť. Ani môj syn nemá s prechodom do iného prostredia väčšie problémy. Nakoľko Slovensko je novým členom únie, zatiaľ nemá možnosť zaradenia detí poslancov, zamestnancov parlamentu do slovenského vzdelávacieho systému. Syna som preto najprv prihlásila do francúzskej školy. Tu však vládli veľmi zastaralé až skostnatené vyučovacie metódy. Po dohode s riaditeľkou školy som ho prehlásila do anglickej školy a tu doslova ožil. Učia sa hravou formou, skoro podobne ako u nás na Slovensku. V súčasnosti je tretiakom a som rada, že tento prechod tak dobre zvládol.
Mienka matky je teda povzbudzujúca, ale čo si o novom prostredí myslí samotný Romanko?
Je tam fajn. Mám veľa kamarátov, hlavne Angličanov. Okrem štúdia na škole navštevujem i rozličné krúžky, napríklad šermiarsky. Šerm sa mi veľmi páči, no chodím i do cirkusovej školy, kde sa učím žonglovať a akrobatiku. Mám veľmi rád cirkus a raz by som sa chcel stať cirkusovým umelcom. Do školy a aj zo školy nás vozí autobus, na krúžky chodím s babkou. Keď má mamička voľno, hlavne v sobotu a v nedeľu, chodíme sa bicyklovať a prechádzať do parkov, ktorých je v Bruseli veľmi veľa. Priznám sa, chýbajú mi kamaráti z Dunajskej Stredy, ale píšem si s nimi. Vždy keď prídeme domov, snažím sa ich vyhľadať, porozprávať sa a zahrať s nimi.
