plnená do posledného miesta. Tí, čo sa do haly nevmestili, sledovali pietny akt na veľkoplošnej obrazovke pred budovou.
Ráno o pol ôsmej prišlo 42 pohrebných áut do priestorov pred halou. Každé pohrebné vozidlo bolo očíslované. V priestoroch haly na ploche v hľadisku bol položený modrý koberec. Dve steny haly boli zakryté čiernymi plachtami. Na jednej z nich bol v strede veľký kríž s nápisom „Česť vašej pamiatke“ a dátumom tragédie 19. január 2006. Na katafalkoch boli položené truhly s nebohými vojakmi. Rakvy boli usporiadané podľa abecedy. Každá bola prikrytá vlajkou Slovenskej republiky. Pri každej truhle stála sedemčlenná čest-
ná stráž. Členov čestnej stráže vystriedali vojaci, nesúci fotografiu zosnulého a podušku s medailami. Pribudli na nej aj vyznamenania, ktoré im boli udelené in memoriam.
Postupne vchádzali rodinní príslušníci a blízki príbuzní obetí. Manželky a matky obetí nedokázali skryť bolesť. Keď prechádzali okolo fotografie svojho blízkeho nedokázali skryť bolesť a nahlas vzlykali. Každá z rodín mala prideleného vojaka z usporiadateľskej služby.
Pietny akt začal presne o jedenástej. Ako sa prítomným prihovoril zástupca Ozbrojených síl SR Milan Maxim, „nečakaná a krutá tragédia pred nás postavila jednu z najťažších úloh. Pripraviť poslednú rozlúčku s týmito vojakmi.“ Vymenoval všetkých zosnulých vojakov. Prečítal ich krátky životopis a vyznamenania, ktoré im boli udelené in memoriam. Svoj prejav ukončil slovami: „Váš vo väčšine osožný a plodný život vyhasol. Nikdy na vás nezabudneme. Lúčime sa, žiaľ, nie stiskom ruky, lebo odpoveď by už neprišla. Lúčime sa bolestne, odpočívajte v pokoji.“
Smútočná atmosféra bola pre mnohých neznesiteľná. Nevoľno prišlo nielen pozostalým príbuzným, ale aj vojakom. Záchranári ošetrili dovedna 14 ľudí.
Prejav hlbokej sústrasti vyjadril aj náčelník generálneho štábu Ľubomír Bulík, po ktorom sa pozostalým prihovoril aj generálny tajomník NATO Jaap de Hoop Scheffer. „Dnešok je veľmi, veľmi smutný deň pre všetkých z nás,“ začal svoj príhovor. „Aliancia je jedna veľká rodina, preto aj my smútime. Aj nás toto hrozné nešťastie pripravilo o ženy a mužov, ktorí chránili iných a pritom sami zaplatili najväčšiu cenu,“ povedal generálny tajomník NATO.
Nasledoval príhovor ministra obrany SR Juraja Lišku. „V histórii Slovenska ešte nebola taká udalosť, aby sa pod jednou strechou stretlo toľko bolesti a utrpenia, ako je to dnes na tomto mieste,“ povedal vo svojom emotívnom prejave minister, ktorý chvejúcim hlasom zdôraznil, že návrat vojakov z ťažkej misie mal byť pre ich blízkych sviatočnou udalosťou. Počítali minúty, kým pristanú. „Osud však rozhodol inak. Neprivítalo ich svetlo letiska, ale svetlo večné.“ S príslušníkmi misie sa minister stretol pri ich odchode do Kosova, aj pred Vianocami. „Pamätám sa na odhodlanie vo vašich tvárach, keď sme vás posielali na misiu. Vaša prítomnosť dávala kosovským i srbským matkám nádej, že sa ich deti vrátia zdravé zo školy. Aj sa vracajú, práve vďaka vám...“ Liška zdôraznil, že keď má Slovensko takých vojakov a vojačky, nie je to malá krajina. Zosnulým vojakom odkázal: „Všetky rozkazy svojich veliteľov ste splnili. Posledný rozkaz znel: Vráťte sa domov živí a zdraví. Chcelo by sa mi na jeho splnení trvať. Nedá sa. Sú vyššie sily než sily rozkazu. Odpusťte, vojaci moji.“
Smútočnému zhromaždeniu sa prihovoril aj ordinár ozbrojených síl a ozbrojených zložiek František Rábek a generálny duchovný ozbrojených síl Tomáš Semko. Zazneli slová Evanjelia podľa svätého Jána: „Ježiš povedal: Veru, veru, hovorím vám, kto verí vo mňa, bude žiť život večný.“ Nasledovali prosby: „Všemohúci Bože, prosíme Ťa za týchto služobníkov, ktorých si pozval k sebe. Odpusť im všetky viny a daj im nesmrteľnosti v Tvojom kráľovstve.“ Zhromaždenie povstalo a takmer každý sa pomodlil Otčenáš, Zdravas Mária a Odpočinutie večné. Evanjelický farár zaspieval žalmy. Gréckokatolícki diakoni zaspievali: „Večná pamiatka.“ Vonku zazneli delostrelecké salvy, zvuk sirén a sálou znela hymna. Prezident republiky a ostatní slovenskí a zahraniční štátni, vojenskí a cirkevní predstavitelia kondolovali pozostalým. Počas toho v sále znela pieseň Flying Home („Letieť domov“).
Oficiálna časť v hale skončila. Príbuzní obetí prichádzali k rakvám, hladkali fotografie svojich blízkych zosnulých a plakali. Preletom troch vrtuľníkov Mi 24 a troch lietadiel L 39 vo farbách slovenskej trikolóry skončila spoločná rozlúčka so zosnulými vojakmi v Prešove. Po nej nasledovali jednotlivé pohreby v rôznych kútoch Slovenska.
