mesta v kultúrno-spoločenskej oblasti. Kultúre a rôznym spoločenským aktivitám sa v minulosti venoval najmä vo svojom voľnom čase.
Ako absolvent chemickej priemyslovky začal ihneď po skončení základnej vojenskej služby pracovať v Niklovej hute v Seredi. Aj keď sa do tohto mestečka iba priženil z Bratislavy, stal sa z neho lokálpatriot, ktorý na Sereď nenechá dopustiť. Okrem iného inicioval založenie Občianskeho združenia Vodný hrad, ktorého je podpredsedom. Vzniklo pred piatimi rokmi. „Snažíme sa zachraňovať pamiatky v Seredi a pritiahnuť k tejto práci a histórii aj ostatných ľudí. Veď Sereď má úžasnú históriu, o ktorej sa prakticky nehovorí. Bol tu napríklad Šintavský hrad, jeden z najdôležitejších v rámci Slovenska. Jeho význam sa však stráca, pretože bol nížinný a jeho pozostatky sa nenachádzajú vysoko na skalách, ako je napríklad Beckov či Strečno, ktoré dodnes hlásajú slávu svojich krajov,“ rozhovoril sa Július Matis. Uviedol, že Šintavský hrad rozobrali pred približne tristo rokmi a bol prestavaný na vidiecke sídlo. Členov ich združenia tiež mrzí, že v Seredi miznú staré domy. „Každý ho zhodí a postaví nový. Posledný komplex budov, čo tu zostal, je náš mestský úrad a fara. V tej sa teraz nachádzajú priestory múzea,“ spomína Július Matis. V minulom roku, počas rozkopávky nádvoria, tu objavili pozostatky muriva základov kostola. O ich možnom náleze tušili podľa informácií z literatúry. Okolo roku 1400 tu mala stáť Kaplnka Panny Márie. Zvyšky základového muriva zakonzervovali ako originálny exponát múzea a zelenej záhrady, ktorú chcú využívať na organizovanie rôznych kultúrnych podujatí. V minulom roku vydali aj knihu Sereď v starých obrázkoch. Vyšla v trojjazyčnej mutácii, zároveň je aj prvým propagačným materiálom o múzeu. Je v nej zhrnutá história mesta a množstvo obrazového materiálu. V najbližšom čase plánujú aj knižočky Nálezy gotického kostola v Seredi a knihy Šintavský vodný hrad a podtitulmi vykopaný, zakopaný. Kniha dáva odpovede na otázky, kde sa hrad nachádzal a prečo po archeologickom výskume museli jeho základy znovu zakopať.
Július Matis nám o sebe prezradil, že do Serede ho zlákala aj možnosť pestovania kaktusov. Súčasne s novostavbou jeho domu pri ňom vyrástol aj skleník na ich pestovanie. Tejto práci sa venoval profesionálne. Bol pri zakladaní slovenského kaktusárskeho časopisu. „Publikoval som v zahraničí, najmä v amerických a nemeckých časopisoch a, samozrejme, v českom. O kaktusoch a ich pestovaní sme vydali spoločné kaktusárske lexikóny, a keď skončila éra Niklovej huty, zostali mi iba kaktusy. V silnej konkurencii s dovozom najmä z Holandska však táto oblasť podnikania nemala šancu na úspech. Zachránil ma priateľ, ktorý ma požiadal, aby som pre neho začal denne vyrábať približne dvojminútové programy do televízneho rána o kaktusoch. Boli však aj o zvieratách. Jednoducho o všetkom, čo som mal kedysi ako hobby,“ spomína Július Matis. Začal písať aj knihy. Jednou z nich bola História rodiny, kde vlastne opisuje spomienky otca, tiež napísal knihu o svojom psovi - Bruno - i historický román. Práve cezeň viedla jeho cesta k múzejníctvu, ktoré sa teraz stalo i jeho povolaním.
