Nitran hovorí, že tak urobili bez dôkazov. „Som nevinný,“ tvrdí 26-ročný muž, ktorý sa vrátil domov 27. januára o 25 kíl ľahší. Z väzenia ho prepustili vďaka pomoci slovenskej diplomacie.
Potetovaný Rus
Norberta zadržali v novembri 2003, keď bol v Tunisku na dovolenke. „Na letisku som čakal kamaráta, ktorý mal priletieť z Talianska. Vtom ku mne prišli dvaja páni v civile. Nechápal som, čo sa deje, nerozumel som im ani slovo. No nebál som sa, veď som nič neurobil. Nakoniec som tam zostal dva roky a dva mesiace...“
Z čoho ho obviňujú, sa Norbert dozvedel až neskôr. Zistil, že ho považujú za Rusa, spoznali ho vraj podľa tetovania na ruke. „Aj keď mi mama po čase priniesla pas, tvrdili, že je falošný, že nie som Slovák.“
Napriek tomu Ficzovci verili, že Norbert bude čochvíľa na slobode. „Keď som tri týždne po jeho zatknutí priletela do Tunisu, povedali mi, že ho v januári 2004 stopercentne pustia, že na neho nič nemajú,“ hovorí mama Alžbeta. Za synom bola celkom päťkrát. Letenky, advokáti, tlmočníci, vreckové pre Norberta – to všetko stálo rodinu nemalé peniaze. „Nemám ani šajnu, koľko sme investovali a ani to nechcem vedieť. Viem len, koľko sme mali a že nám zostali dlžoby. Nie sú to desaťtisíce, ale stotisíce... Ale hlavné je, že je Norbi už doma.“
Proces bez tlmočníka
Proces sa v Tunise konal v arabčine bez tlmočníka. Súd najskôr Nitrana odsúdil na štrnásť rokov. Neskôr mu trest znížili na desať. Nasledovalo ďalšie odvolanie a ďalšie zníženie trestu na 2,5 roka - za falšovanie zmluvy s požičovňou áut. To sa už v prípade angažovala naša diplomacia. Do Tuniska koncom minulého roka osobne vycestoval štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí József Berényi.
Ficza sa chcel odvolať ešte raz - trval na tom, že je nevinný. „Odhovorili ma. Dva a polročný trest mi mal vypršať v máji, no dostal som špeciálnu amnestiu, na základe ktorej ma pustili domov už v januári,“ hovorí Norbert. Pôvodne mal priletieť o deň skôr, no väznica mu stratila pas. „Kvôli tomu mi prepadla aj letenka. Nakoniec mi konzulka musela vystaviť náhradný doklad. Na tú noc mi zabezpečila aj ubytovanie v hoteli - v žiadnom prípade ma už nechcela pustiť naspäť do väzenia.“
Nitran uvažuje, že sa ešte obráti na medzinárodný súd. „No právnik stojí obrovské peniaze, nemáme na neho.“ Mama Alžbeta si myslí, že už nemá zmysel si to všetko znovu pripomínať.
Deväťdesiati v cele
„Podmienky vo väzení boli strašné, pritom ja som bol v jednej z najlepších ciel. Bolo nás tam deväťdesiat a len dve umývadlá a dva záchody. Stalo sa, že keď bol niekto na záchode, vyšiel po rúre potkan. V lete tam bolo 40-50 stupňov, v zime klesla nočná teplota na mínus jeden. Spali sme po dvoch na betónových posteliach. Svetlo bolo zapnuté po celých 24 hodín. Teplá voda tiekla maximálne raz do týždňa. Jedlo bolo otrasné, liezli v ňom šváby, mravce a občas tam bola aj myš. Jedinou výhodou bolo, že väzňom mohli nosiť stravu z domu. Domáci sa podelili aj so mnou,“ spomína si Norbert, ktorý sa prvé mesiace s nikým nemohol porozprávať – neovládal jazyk. „Potom mi sestra priniesla slovník a začal som sa učiť po anglicky. Postupne som sa dohovoril aj po arabsky.“
Najhoršie mu bolo, keď ho po prvýkrát odsúdili. „Právnik mi povedal: ideš na súd a pustia ťa domov. A zrazu som dostal štrnásť rokov. Zrútil sa mi celý svet, aj som si poplakal. Nevedel som si predstaviť, že pôjdem domov až v roku 2017. Ale bojoval som ďalej, nádej umiera posledná. Len som sa modlil, aby som nemal vážne zdravotné problémy - aby som neskončil ako kamarát, ktorý tam v bolestiach zomrel na rakovinu. O jeho zdravotných problémoch sme informovali dozorcov, tí však povedali, že to budú riešiť až ráno. Toho sa už nedožil.“
Fyzické násilie Norbert na vlastnej koži nepocítil: „No videl som napríklad, ako väzni za trest viseli v 50-stupňovej horúčave na strome zavesení za ruky – boli potretí medom, štípali ich osy.“
Dcéru by nespoznal
Norbert mal po celý čas pri sebe fotku dcéry Natálky. Keď odchádzal na dovolenku, mala tri roky. Dnes je z nej päťročná slečna. „Kebyže ju po návrate z väzenia stretnem na ulici, ani by som ju nespoznal...“
Kontakt s domovom mu zabezpečovali občas aj časopisy, ktoré mu priniesla alebo poštou poslala mama. „Polovicu strán mi však vytrhali. Začal som niečo čítať, ale nedočítal som to, lebo tam možno bola žena v plavkách.“ Posledných päť mesiacov mu pošta prestala chodiť úplne.
„Bolo to psychicky náročné, chcem na všetko čím skôr zabudnúť. Stále nemôžem v noci spať, ani poriadne nejem. Aj keď mám v Tunise kamarátov – spoluväzňov, ktorí mi pomáhali, už sa tam nemienim vrátiť,“ dodáva Norbert, ktorý turistom odkazuje, aby si dávali pozor...
