Ak náhodou neskúša v divadle, má problém s nadbytkom energie. Pre hereckých kolegov zorganizoval začiatkom roka zabíjačku na Liptove
Kedy ste sa rozhodli, že budete hercom?
Keď som bol druhákom na strednej škole. Ja som sa dlho nevedel nájsť. Osem rokov som hrával hokej, neskôr som sa dal na lyžovanie. Potom ma šport prestal baviť a začali sa mi páčiť baby a chutiť pivo. Vždy som bol človek, ktorý si zo všetkého robí srandu. Myslím, že herectvo bolo vo mne už od začiatku a, našťastie, som ho v sebe objavil.
Čo na to hovorila vaša rodina?
Neverili mi. Nikto mi neveril, že sa dostanem na vysokú školu herectva.
Ako by ste charakterizovali povolanie herca?
Napriek všetkým veciam, ktoré sa hovoria o herectve – že je ťažké a málo platené, pre mňa je herectvo môj celoživotný koníček. Nie je to stereotypná práca. Niekedy mám viac voľna, inokedy menej. Každé skúšobné obdobie je o niečom inom, hrám iné postavy a aj sa správam inak. Žijem veci, ktoré hrám. Správam sa ako postava.
V hre Verejný nepriateľ ste stvárnili postavu koňa.
Keď som sa dozvedel, že budem hrať koňa, bol som nadšený, lebo to pre mňa znamenalo výzvu. Mne sa táto postava hrala výborne a považujem ju za jednu z najvďačnejších. S koňom som sa dokázal výborne stotožniť, lebo kone mám veľmi rád. Rola vo Verejnom nepriateľovi je vlastne aj istou parafrázou na človeka. Keď mi režisér Ondro Spišák oznámil, že ho budem hrať, tak som si o tomto zvierati prečítal aj nejakú literatúru. Mojou kobylkou je Renátka Ryníková a som s ňou veľmi spokojný. Celý Verejný nepriateľ bola pre mňa príjemná práca - nielen na skúškach, ale aj po nich, keď sme sa o hre dlho rozprávali.
Herci na predstaveniach často spievajú. Aký ste vy spevák?
Ja som neobjavený talent, lebo som výborný spevák. Ale nie. K spievaniu mám dobrý vzťah, dokonca som pôsobil aj v jednej nitrianskej kapele, ibaže kvôli nedostatku času som to musel odrieknuť. Mojím snom je robiť pesničkára ako Marián Geišberg alebo Karel Kryl. Mám rád názorové veci, poéziu.
Okrem Divadla A. Bagara pôsobíte aj v kočovnom divale Teatro Tatro.
Keď som videl po prvý raz
Teatro Tatro v Bratislave, povedal som si, že celý život by som dokázal takto žiť. Je to úplne o niečom inom: človek si postaví šiator, scénu, javisko i hľadisko a zahrá predstavenie. Keď si človek robí všetko sám, tak si potom aj viac váži prácu. Je smola, že sme v Európe jedným z mála kočovných divadiel s vlastným stanom a na Slovensku sa o nás príliš nehovorí.
Začiatkom roka ste pre divadelných kolegov zorganizovali zabíjačku na Liptove. Prečo?
Už niekoľkokrát boli u mňa na chate, no herci sa zabíjačky prasaťa ešte nikdy nezúčastnili. Tak som sa rozhodol, že zoženieme prasa a tam ho zabijeme. Zabíjačky sa zúčastnil herec Peťo Kadlečík a Milan Vojtela, režisér Ondro Spišák s priateľkou Agátou Solčianskou zo Starého divadla. Samozrejme, mali sme aj odbornú pomoc. Niektorým ľuďom z Nitry bolo i zle a hoci majú v chladničke zabíjačkovú výslužku, ešte ju neochutnali.
Viete si predstaviť, že by ste si našli priateľku – herečku?
Som známy tým, že mám pravidelne dvojtýždňové vzťahy. Môj rekord je dva mesiace. Partnerku momentálne nemám a je ťažké si nejakú nájsť. Akosi si neviem vybrať a asi hľadám len tú jednu. Určite musí hrať dôležitú úlohu vo vzťahu tolerancia, pretože človek, ktorý sa v okolí herectva nepohybuje, nepochopí, ako sa dokážeme o jednej hre rozprávať aj dva dni. Keď budem mať priateľku, tak asi z tejto brandže.
