Rodičmi myšlienky založiť v obci detský domov v roku 1998 boli Uwe – Martin Schmidt, nemecký farár reformovanej cirkvi, ktorý na Slovensku pôsobí ako misionár a žije v Jelke, a Iveta Gaspareczová, súčasná riaditeľka domova.
Najprv založili neziskovú organizáciu Dobrý Pastier, n.o., ktorá si prenajala schátrané budovy na kraji obce. Tie pôvodne patrili cirkvi a boli vo veľmi zlom stave. Dom Dobrého Pastiera tu svoje dvere pre opustené deti otvoril po rekonštrukcii v roku 2000. Začínali so štyrmi deťmi, postupne sa ich počet rozrastal. Dnes je ich tu dvadsaťštyri. Z tohto počtu sú štyria v rodine profesionálnych vychovávateľov, ostatní žijú v domove. Väčšinou tu žijú deti žijúcich rodičov, tí sa však o ich osudy nezaujímajú.
„Deti, ktoré k nám prišli, prežili veľmi ťažké obdobia. Niektoré rodičia každodenne bili, o iných sa zase vôbec nestarali a vychovávala ich ulica. Je smutné, ale v našej doterajšej praxi sme sa presvedčili, že o päťdesiat percent detí, ktoré v našom zariadení žijú, rodičia nejavia žiadny záujem. U štyridsať percent sa zo strany rodičov objavia náznaky, že by mohlo dôjsť k zlepšeniu, no tie nie sú trvalé. Zvyšných desať percent chce s nami spolupracovať a snaží sa, aby sa ich deti vrátili domov, do pôvodného rodinného prostredia. Vinu vidím hlavne v nedostatkoch zákonov. V nich sa totiž pozabud-
lo na zodpovednosť rodičov za výchovu detí. Žiadne zákonné ustanovenie ich totiž neprinucuje, aby sa o svoje deti, keď ich už splodili, aj náležite postarali. V Maďarsku, kde sme nedávno boli na pracovnej ceste, sme určité riešenie videli v tom, že hlavnú ťarchu na tomto úseku znášajú samosprávy. Myslím, že aj v našom systéme vieme nájsť východisko. Pracovníci detských domovou musia vychovávať deti a nemajú čas vyhľadávať kontakty, navštevovať a presviedčať rodičov našich chovancov,“ vniesla nás do problematiky detského domova riaditeľka Iveta Gaspareczová.
O konkrétnej práci a dennom režime v domove sa rozhovoril jej manžel Tihamér Gasparecz: „Deti si na náš režim zvykajú individuálne. Niektoré prišli z rodín, kde žiadny režim nepoznali. Dôležitosť našej práce vidím hlavne v tom, aby sme im pomáhali, aby sa kresťanská viera premietla v čo najväčšej miere do ich každodenného života, aby sa stupnica hodnôt detí pretransformovala za pomoci znovuzrodiacej sa sily Božieho Slova. Deti sa u nás učia samostatnosti. Či už je to v učení, alebo na úseku starostlivosti o svoje okolie. Nemyslím len na udržiavanie poriadku na izbách či chodbách. Myslím tým i na naše vonkajšie zariadenia, ako sú športové ihriská, parky, ale i záhrada. Počas prázdnin, hlavne letných, sa už deti, ktorým to umožňuje zákon, zúčastňujú na rôznych brigádnických prácach. Najviac z nich využíva dve spoločnosti, ktoré sídlia tesne vedľa detského domova. Jedna z nich sa zaoberá rastlinnou výrobou, má v správe tridsať hektárov pôdy a vinice a druhá zase živočíšnou výrobou. Práve v týchto spoločnostiach sa postupne naši chovanci môžu uplatniť i v dospelom veku.“
Práve v týchto dňoch držia palce jednému z nich, ktorý bude maturovať a chystá sa na prijímačky na vysokú školu. „Bude to náš prvý obyvateľ, ktorý by tu začal študovať. Teší nás i to, ak sa naši obyvatelia vracajú k nám už ako spokojní otcovia a matky. Žiaľ, stretávame sa aj s problémami. No sme tu preto, aby sme ich riešili. Medzi ne patria organizačné zmeny. Na Slovensku sa začala preferovať forma rodinnej starostlivosti. Teda postupne sa rušia veľké mamutie detské domovy a nahradzujú ich menšie rodinné bunky, v ktorých bude spolu žiť pod dohľadom vychovávateľov osem až dvanásť detí. Každá táto komunita bude samostatne zodpovedať za svoj chod. Začiatkom mesiaca im pridelia určitú finančnú čiastku, z ktorej potom budú musieť vyžiť. Variť si, zabezpečovať pranie, hygienu a upratovanie v tej-ktorej bunke. Práve preto aj u nás musí prísť k postupnému prebudovaniu doterajšieho systému. Vďaka pomoci nemeckej reformovanej cirkvi sa nám podarilo postaviť novú budovu, akoby rodinný dom, v ktorom bude bývať osem našich detí. Ostatným tieto podmienky vytvoríme priamo v terajšej centrálnej budove. Podobné zariadenie sme už chceli začať budovať v čase našich začiatkov, ale vtedy to nebolo možné. Je to škoda, lebo teraz, keď sa už preinvestovali určité financie do našej budovy, musíme znovu investovať do korekcií, ktorým sme sa mohli vyhnúť. Naše predstavy však nenašli pochopenie. Nie sme však skeptickí a náš elán tieto maličkosti nenaštrbili. Budeme sa snažiť napĺňať naše poslanie i naďalej. Modlíme sa za to, aby sa pre nás kresťanská viera stala morálkou, morálka výchovou, pretože výchova nie je možná bez morálky a morálka bez viery v Ježiša Krista,“ zasvätila nás do základných princípov práce domova riaditeľka.
