Mama preto vytočila jeho číslo na mobil. „Mal ho vypnutý. Myslela som si, že sa niečo stalo a niekde sa zdržali. Volali sme znovu, no stále bol nedostupný,“ hovorí so slzami v očiach pani Eva. Až o niekoľko hodín neskôr sa dozvedela, že lietadlo so 43 vojakmi na palube sa zrútilo. V tej chvíli už tušila, že jej syn neprežil: „Inak by mi Robko zavolal, vždy zavolal, nech bol kdekoľvek...“
Navždy zmarené plány
Naposledy počula hlas svojho 25-ročného syna deň pred tragédiou. „Mama, zajtra o 17. hodine nastupujeme do lietadla, oznámil mi. No už sme sa ho nedočkali. Je to stále bolestivé, ani sa o tom nedá rozprávať,“ plače pani Eva.
Rodina v ten osudný večer nesledovala televíziu, preto vôbec nezaznamenala správy o havárii. „Dozvedeli sme sa o nej až o 21.30 hodine, keď nám to prišiel oznámiť Robkov kamarát. Manžel povedal, že Robko je silný, on to určite zvládne,“ vracia sa pani Eva k štvrtkovému večeru. Hovorí, že syna od misie najskôr odhovárala, bála sa o neho. „Ale on povedal, že tam musí ísť, že to potrebuje pre svoju kariéru. Bol spokojný a šťast-
ný, videl sa v tom.“
„Brat hovoril, že je to relatívne bezpečná misia. A v podstate nebol ďaleko od pravdy - nestalo sa to pri výkone služby, ale pri návrate domov,“ konštatuje o 3,5 roka starší Ján. Dodáva, že on nikdy nepomýšľal na vojenskú kariéru, je rád, že ho nezastihla ani základná vojenská služba. Stále totiž študuje – robí si doktorát na Univerzite K. Filozofa v Nitre.
Jeho mladší brat Róbert pôvodne uvažoval nad policajnou akadémiu, inšpiroval ho otec – bývalý policajt. Nakoniec si vybral vysokú školu vojenskú. „Každý sa čudoval, jeho obľúbeným predmetom bolo na strednej ekonomickej škole účtovníctvo. Aj ja som si myslela, že pôjde študovať ekonómiu do Bratislavy - že z neho bude bankár alebo niečo také. No on si zvolil inú školu a ja som bola spokojná, pretože bol šťastný. Vyštudoval s červeným diplomom. Mal najlepšie študijné výsledky v celom ročníku - minister Liška mu na promócii daroval hodinky. Máme ich doma na pamiatku.“
Po škole si Róberta vyžiadali priamo na ministerstvo obrany. Po roku, už s hodnosťou majora, išiel na svoju prvú misiu. „Vždy hovoril, že raz bude v Bruseli. Mal veľké plány,“ poznamená teta Pavla. Otec Ján dodáva, že čo si syn zobral do hlavy, to dosiahol. „Bol cieľavedomý, ale nie agresívny, nešiel hlava-nehlava. Ku každému bol slušný. Nikomu nevedel povedať nič zlé, ani keď bol nahnevaný. Stále sa usmieval,“ opisuje svojho syna pani Eva.
Darčeky si už nerozbalil
Róbert mal prísť do Nitry v piatok 20. januára, hneď na druhý deň bola celá rodina pozvaná na svadbu. „Pokúpili sme si čierne veci, reku, čierna je sviatočná farba. My sme ju nakoniec mali ako smútočnú,“ neudrží slzy mama, ktorá pripravovala pre Róberta aj dodatočný „štedrý večer“. Pod stromčekom mal nachystané darčeky. Dnes sú položené na stole v jeho izbe, stále nerozbalené. Vedľa je batožina, ktorú rodine len nedávno poslala armáda. „Veci išli domov iným lietadlom. Tie pricestovali v poriadku, oni nie,“ vzdychne si otec a ukáže na škatuľu pod stolom. „Robko si chcel kúpiť v Bratislave byt, tam už má prichystané DVD.“
Na skrini je položené veľké auto na ovládanie. „Priniesol si ho z Kosova. Hrali sa s ním aj kamaráti, bola ich plná izba. Ešte som sa smiala, že sú ako malé deti,“ pousmeje sa nad spomienkou pani Eva, no vzápätí opäť precitne do krutej reality a uvedomí si, že Róbert už do svojej izby nikdy nevstúpi. Na stene bude visieť len jeho veľká zarámovaná fotka. Zatiaľ je na stole v obývačke spolu s kondolenčnou knihou, ktorú rodina dostala z ministerstva. Vedľa sú fotky z maturít, promócií aj kosovskej misie. „Takto si syna pamätáme. Naposledy sme ho vidieť nemohli – zachovali sme si ho tak, ako sme si ho zachovať mali,“ povie mama.
Na stole v obývačke sú aj medaily, ktoré dostal Róbert za svoju službu in memoriam. Nechýba štátna vlajka, ktorá počas oficiálnej rozlúčky v Prešove zakrývala truhlu. Dve sviečky majú tvar červeného srdiečka: „To sme mu kúpili teraz na Valentína...“ hovorí cez slzy pani Eva, ktorá v októbri vystrojila synovi oslavu 25-tych narodenín. „Bol vtedy doma na dovolenke. Napiekla som mu obľúbené krémeše.“ Dodáva, že Róbert si v jedle nepreberal, mal rád všetko. „Bol chlap ako hora, na misii ešte pribral. Hovoril, že to po návrate zhodí.“
„Domov pôjdeme lietadlom,
dôjdeme prv“
Róbert bol počas šesťmesačnej misie doma celkom trikrát. Naposledy v decembri. „Doniesol nám darčeky, na nikoho nezabudol. Bol veľmi dobrý, to sa ani nedá povedať. Vždy, keď prišiel, zaujímalo ho, čo sa v Nitre deje, čo je nové. Rád si v televízii pozrel aj hokej, futbal či dobrý film. Pri komédiách sa vedel od srdca zasmiať. Ponavštevoval aj príbuzných, kamarátov a známych, mal ich veľmi veľa. Keď išiel von, ľúbil sa pekne obliecť, bol vždy vyvoňaný,“ hovorí s láskou pani Eva.
Pri rozprávaní o synovom detstve sa jej vynára z mysle spomienka na malého Robka s okuliarmi na očiach. Nosil ich už ako 1,5-ročný. „Vždy chodil a pýtal sa: Kde sú moje otulky... Keď končil základnú školu, bol na operácii a už ich nosiť nemusel.“ Mama si spomína aj na to, ako si vnuka doberal dedko Tulipán: „Pýtal sa ho, aké bolo vysvedčenie. Robko na to, že „cisté“. A to na to chodíš do školy, aby si priniesol čisté vysvedčenie? - podpichol ho dedko. Aj on zahynul tragicky - pred tromi rokmi 18. januára.“
Pani Eva sa so synom naposledy videla 18. decembra, keď sa vracal na misiu. Predtým sa bol osobne rozlúčiť aj s tetou Pavlou, ktorá bola jeho krstnou mamou: „Ešte som mu povedala, aby si dával na seba pozor. Veď už za mesiac som doma, odpovedal mi.“ Na dovolenky cestovali vojaci z Kosova autom, trvalo to dlhé hodiny. „Domov teta pôjdeme lietadlom, dôjdeme prv,“ upokojoval Róbert svoju krstnú mamu. Tá sa o tragédii dozvedela v piatok 20. januára. „Keď o 5.30 hodine zazvonil telefón, hneď som si pomyslela, že sa voľačo stalo. Sestra Eva mi oznámila: Náš Robko už nie je, my už nášho generálka nemáme...“
Zostal len žiaľ
Róberta Tulipána pochovali 27. januára na cintoríne v Ivanke pri Nitre, odkiaľ pochádza rodina pani Evy. Pri otázke, čo spôsobilo haváriu lietadla, zostane pre rodinu zrejme navždy otáznik. „Vyhasnuté životy vojakov to aj tak nevráti, nemôžeme to nijako ovplyvniť. Zostali nám len slzy a žiaľ. Robko bol veľmi dobrý človek, tak si ho Pánboh zobral.“
Keď sa oteplí, chystá sa rodina do maďarskej dediny Hejce, kde po páde lietadla Róbert spolu s ďalšími 41 vojakmi zahynul. „Pôjdeme sa tam pozrieť a poďakujeme sa aj miestnym obyvateľom, ktorí utekali našim vojakom na pomoc. No prežil to len jeden, bol to zázrak...“ dodáva nešťastná mama.
