Problémy jej spôsobuje aj to, že býva na druhom poschodí trojposchodovej bytovky. Dostať sa domov alebo von znamená prekonať takmer tridsať schodov. Spoločne s mamou Anikó sa preto obrátili so žiadosťou o pomoc na vedenie Slovenského zväzu zdravotne postihnutých v Galante. Najvhodnejšia by bola inštalácia vysokozdvižnej plošiny. Na výmenu bytu s bezbariérovým prístupom totiž peniaze nemajú. „Pokým bola malá, preniesla som ju aj na rukách. Teraz už niekedy nevládzem, a preto musím požiadať o pomoc blízkych ľudí,“ povedala nám mama. Všetky byty s bezbariérovými vstupmi v Galante sú obsadené inými vozičkármi. Montáž vysokozdvižnej plošiny bude zrejme problémom aj pre špecializovanú firmu. Schodisko, kde Lepeňoví bývajú, je pomerne úzke, preto by museli nájsť zariadenie, ktoré by neprekážalo susedom napríklad pri sťahovaní nábytku. „Ak chcem dcérku dostať domov, doslova ju ťahám po schodoch. Obávam sa, že pomaly sa rozsype aj vozík. Máme ho síce len štyri roky, ale od začiatku sú s ním iba problémy. Stál až sedemdesiattisíc korún, avšak už po doručení sme ho museli dať do záručnej opravy. Keby som nemala šikovných susedov, tak už dávno sa mi rozsype. Nefungujú na ňom brzdy, vypadáva koliesko a skrížený je celý rám. Neviem, kto je zodpovedný za to, že do republiky privážajú také podradné výrobky,“ posťažovala sa nám Barborkina matka. V bratislavskej predajni, kde vozík kúpili, jej povedali, že ho môže priniesť na opravu. Nevie si však predstaviť, čo by s dcérou minimálne týždeň bez vozíka robili. Ani to, koľko korún by takáto oprava mohla stáť.
