u 1951. Okrem samotného mlyna je na modeli plasticky zobrazená aj okolitá príroda, maketa starého železného mosta, samotná rieka Váh, ako aj jeden z pltníkov s vrecami múky. Dioráma zostane trvalou expozíciou výstavy,“ informovala nás lektorka múzea Mária Diková. Takéto mlyny sa v minulosti nachádzali na Váhu bežne. Boli rozmiestnené v dĺžke šesťdesiat kilometrov od Maduníc až po Kolárovo. Boli špecifické, pretože nikde inde neboli také ideálne podmienky na ich stavbu a prevádzkovanie. Samozrejme, nachádzali sa aj na Dunaji, ale keďže má menší prúd, pracovali na inej báze. „Vodné mlyny sa na Váhu začali budovať v druhej polovici osemnásteho storočia. Pracovali však sezónne a to bolo ich nevýhodou. Na vode mohli byť len od marca do konca decembra. Na zimu ich pomocou koní vyťahovali z vody na breh. Vždy ale museli stáť na tom istom mieste. Boli postavené v rade a nikdy sa nemohli prekrývať, aby jeden druhému nebrali vodu na náhon,“ hovorí Eduard Levko. Mlynári nepatrili k veľkým boháčom, skôr medzi strednú vrstvu. Boli živnostníkmi a ich mlyny boli dedičné. „Keď otec zomrel, mlyn ostal jeho synovi. Aj Mlynárska ulica v Seredi je pomenovaná podľa nich, pretože tam mali postavené svoje pekné domy.“ Eduard o týchto mlynoch hovorí ako o zabudnutej histórii. Dozvedel sa o nich predovšetkým od starších ľudí v dedine, ktorí vždy spomínali na mlyny a ich mlynárov. Na Váhu ich mohlo byť asi tristo a hoci modelár pobehal rôzne múzeá doma i v okolí, o vodných mlynoch nenašiel žiadne informácie. Aj preto sa rozhodol, že vytvorí tento model, aby sa ľudia i mladšia generácia dozvedeli viac o našej histórii. Posledný mlyn zanikol v roku 1956, keď plávajúce vodné mlyny už nestačili konkurovať moderným. Prevalcovali ich parné a elektrické, hoci sa hovorilo, že múka z vodných mlynov bola oveľa kvalitnejšia.
Model plávajúceho vodného mlyna Levko vyrábal na základe fotografie z tridsiatych rokov minulého storočia. Vyrobený je z modelárskych líšt a latiek. Pracoval na ňom asi tri mesiace, približne stopäťdesiat hodín. Dioráma okrem toho zahŕňa aj siluetu pôvodného sereďského oblúkového mosta s oceľovou konštrukciou, ktorú vyhodili do vzduchu ustupujúce nemecké vojská v roku 1945. „A tu mám zasa plť. Práve takéto sa plavili po Váhu. A viete vlastne, ako vznikol jeho názov?“ opýtal sa nás E. Levko. V preklade znamená túlavý a vraj ho tak pomenovali talianski majstri, ktorí stavali opevnenia, hrady a zámky. Tí postavili aj starý Šintavský vodný hrad. „Váh prinášal ľuďom veľa dobrého, ale aj zlého. Keď boli povodne, odnášal ľudí, ich domy i statok. Na druhej strane však prinášal obživu i ryby. Súčasťou modelu vodného mlyna je mnoho detailov, ktoré tvoria celok. Nechýba tam lávka, po ktorej prechádzal mlynár, aby sa z brehu dostal do svojho mlyna. Predstavte si, že nemala zábradlie a oni si cez ňu pokojne prechádzali s plným fúrikom.“ Dokonca tu nechýba ani samotný mlynár Gejza Ujváry so svojimi domácimi zvieratami a namletými vrecami alebo strom s bocianím hniezdom. Jednoducho, je sa na čo pozerať.
