iť. Na dvor nahádzali odpadky, ktoré kedysi zakrývala drevená kôlňa. Tú však v zime rozobrali, aby si aspoň niečím mohli zakúriť. Nehnuteľnosť kúpila Mária Kesegová. Ľudia, ktorí tam bývajú, sú nájomníkmi, nájomné však neplatia. Namiesto toho dom demolujú.
Zodpovedá za štrnástich ľudí
Jeden z dvoch domov chcela Mária Kesegová kúpiť od Mesta, pretože v ňom mala obchod. O druhý záujem nemala, hovorí ale, že bola okolnosťami donútená odkúpiť ho spolu s dvorom a vecným bremenom, ktorým je v tomto prípade zodpovednosť za nájomníkov.
V apríli 2003 podala na Mesto žiadosť o odkúpenie nehnuteľ-
nosti, v ktorej mala predajňu. Roky predtým platila za obchod nájom, mala preto predkupné právo. Na vlastné náklady si dala urobiť odhad ceny u znalca, ktorého určilo Mesto. Najskôr to bolo stotisíc, cena sa ale zdvojnásobila, pretože pozemok leží v lokalite určenej na podnikanie. Mária Kesegová súhlasila a podala si žia-
dosť o odkúpenie. Na najbližšom zasadnutí mestského zastupiteľstva jej žiadosť neprerokovali, ani jej neoznámili prečo. „Medzitým tam Mesto nasťahovalo siedmich ľudí. V júni mi zaslali odpoveď, že mi môžu odpredať celú nehnuteľnosť aj s pozemkom. Čiže nielen dom, kde som mala obchod, ale aj ďalší dom a záhradu, o ktoré som vôbec záujem nemala. Navyše som mala prevziať zodpovednosť za tých sociálne odkázaných ľudí. Pýtam sa však, prečo som mala ja preberať zodpovednosť za ľudí, s ktorými nič nemám? Logiku mi to nedávalo žiadnu.“
Všetko alebo nič
Jej pôvodnej žiadosti mestská rada a príslušná komisia nevyhoveli. Nesúhlasili s odpredajom len jedného domu. „V prípade, že máte záujem o kúpu celej nehnuteľnosti a prevezmete zodpovednosť k nájomníkom žijúcim v tomto dome, tak vám doporučujeme zaslať novú žiadosť,“ píše sa v liste z 18. júna 2003. Podpísala ho primátorka Serafína Ostrihoňová. „Strašne ma to pobúrilo, vôbec som o tú nehnuteľnosť záujem nemala, je to staré a schátrané,“ hovorí Kesegová. Na list z mestského úradu preto nereagovala.
V júli ju oslovili znovu. „V dome s obchodom mi Mesto povolilo urobiť opravy na vlastné náklady, ktoré neboli malé. Jasne som zopakovala, že mám záujem len o jednu časť a nechcem žiadne ďal-
šie domy, ľudí ani záhradu,“ hovorí rozhorčene Mária Kesegová. V novej žiadosti o odkúpenie súhlasila s vecným bremenom voči jednému pánovi. Jeho byt
čiastočne zasahoval do nehnuteľ-
nosti, o ktorú mala záujem. „Bol to starší, chorý človek, súhlasila som, že tam môže dožiť.“ V opätovnej žiadosti poznamenala, že do nehnuteľnosti už investovala asi stotisíc. Peniaze išli na novú podlahu, vybudovanie sociálneho zariadenia, opravu plafónov a interiéru domu, izoláciu stavby voči vlhkosti. Budova však podľa nej bola naďalej v nevyhovujúcom stave a vyžadovala si ďalšie investície do opravy strechy, elektroinštalácie, vykurovania, na výmenu okien a dverí.
Pamiatkari:
Havarijný stav
V septembri 2003 jej Mesto napísalo, že stanovisko k odpredaju sa dozvie až po tom, čo sa k problému vyjadria z Krajského pamiatkového úradu v Nitre. Odpoveď však ani po vyjadrení pamiatkarov neprišla. „Vzhľadom k narušenému, až havarijnému stavebno-technickému stavu uvedenej nehnuteľnosti je nutné preveriť možnosť prestavby, respektíve asanácie daného objektu,“ uvádza sa v stanovisku pamiatkarov.
„Z Mesta žiadna odpoveď neprišla. Až v apríli nasledujúceho roka sme sa úplnou náhodou dozvedeli, že v ten deň bude mestské zastupiteľstvo predávať celú nehnuteľnosť niekomu inému. Bola dokonca určená presná cena, čo nám nikto nikdy neurčil. Jednoducho nás obišli a nevyzvali, aby sme sa vyjadrili. Myslíme si, že je to od Mesta veľká drzosť,“ tvrdia manželia Kesegoví. Na zasadnutie aprílového zastupiteľstva išiel Július Keseg. Poslancom povedal, že by mali mať na objekt prednostné právo. „Súhlasili, ale k cene ani podmienkam predaja sme diskutovať nemohli. Museli sme to celé kúpiť aj s vecným bremenom,“ hovorí Július Keseg.
„Mesto malo aj iného záujemcu o kúpu celého objektu aj s pozemkom, ale vzhľadom k tomu, že pani Kesegová mala v prednej časti obchod, tak jej bol objekt ponúknutý za tých istých podmienok, s čím ona súhlasila. Potvrdzuje to jej podpis na kúpnej zmluve. Nič nebolo pani Kesegovej zo strany Mesta nanucované ani zatajené,“ vyhlásila primátorka Serafína Ostrihoňová. „Zmluvu som podpísala pri plnom vedomí, tak nemôžem hovoriť, že niekto mi tých ľudí nanútil. Bolo to pre mňa ale východisko z núdze,“ argumentuje súčasná majiteľka nehnuteľnosti. „Nikto ju ku kúpe nenútil. V zmysle platných právnych predpisov bola povinná prevziať spolu s nehnuteľnosťou aj nájomníkov,“ informoval riaditeľ Služby-
tu Gabriel Kordoš. Službyt ako vtedajší správca nehnuteľnosti prenajímal byty. „Žili v nich občania, ktorí prenajaté priestory užívali na základe riadne uzatvorených nájomných zmlúv. Záujemkyňa o kúpu nehnuteľnosti bola na uvedenú skutočnosť upozornená a nevzniesla námietky,“ dodal Kordoš. S tým Mária Kesegová súhlasí. Dodáva však, že napríklad rodina Hruškových nemala v čase podpísania kúpnej zmluvy uzavretú nájomnú zmluvu a Hruškoví boli do domu nasťahovaní z bytového družstva ako neplatiči. Márii Kesegovej objekt údajne nebol od Službytu oficiálne po podpísaní kúpnej zmluvy odovzdaný, hoci to bol jeden z bodov zmluvy.
Mesto nemá vhodné priestory
„Nemáme momentálne nič pre týchto ľudí, musí sa to nejako riešiť. Uvažovalo sa o výstavbe buniek so sociálnymi bytmi,“ povedala poslankyňa Juliana Hlásna. Sama sa bola na mieste pozrieť, aby si overila podmienky, v akých nájomníci žijú. „Je to strašné, bude sa tým zaoberať sociálno-zdravotná komisia a odtiaľ sa návrhy na riešenie situácie dostanú na rokovanie zastupiteľstva,“ povedala poslankyňa. Podľa Pavla Gajdoša z mestského úradu boli na riešenie situácie pripravené projekty. Uvažuje sa o rekonštrukcii už existujúcich objektov.
Pália jej majetok,
demolujú dom
Nájomníci dnes ničia pani Kesegovej majetok. Vybudovali sa drevené záchody, tie však spálili, podobne skončila kôlňa. Na dvore sa hromadia odpadky. Na mieste bola ešte v čase, keď nehnuteľnosť patrila Mestu, aj mestská polícia, ktorá spravila fotodokumentáciu. Zaslala ju Službytu, ktorý mal smeti odpratať, podľa Kesegových to však nespravil. Riaditeľ Služ-
bytu Gabriel Kordoš označil toto tvrdenie za zavádzajúce. „V šty-
roch zápisoch z mája 2004 je uvedené, že z prednej nehnuteľnosti bolo vyvezených niekoľko kontajnerov odpadu Technickými službami mesta,“ uvádza Kordoš. „To však boli len odpadky z bytu jedného nájomníka, ktorý odtiaľ odišiel,“ reaguje Kesegová. „Neviem, čo mám robiť. Nájomníci majetok ničia, pália, žijú v strašných podmienkach. Bola som s tým už aj na štátnej polícii,“ povedala majiteľka.
Miloš Mijadík žije v dome už osem rokov s dvomi malými deťmi. „Za vodu si platím asi tristo korún mesačne, nájomné pani Kesegovej neplatím žiadne, ešte si aj od nej peniaze požičiavam,“ hovorí. Pod-
ľa možností sa ich snaží splácať. Anna Hrušková vychováva niekoľ-
ko detí, jej manžel pracuje mimo mesta. „Moji chlapci nedostávajú nič, lebo ešte nemajú 25 rokov, ja na nich dostanem pár korún opatrovateľské. Manžel mi dá z výplaty asi 1500 korún mesačne, viac nemôže, lebo si hradí ubytovňu a stravu v mieste práce. Ak by od nás pani Kesegová žiadala nájomné, nevyžijeme,“ povedala Anna Hrušková. Bývala v družstevnom byte, kde boli neplatičmi, žiadosť o mestský byt si nedávali.
Mária Kesegová hovorí, že nechce, aby sa z jej majetku ľudia vysťahovali. Nechápe len, ako ich Mesto mohlo ubytovať v budove, ktorá je v dezolátnom stave. „Striasli sa ich tak, že mi ich dali ako vecné bremeno a zodpovednosť za nich preniesli na mňa. Takto sa ale sociálna politika nerobí,“ povedala. Bude žiadať, aby vecné bremeno zrušili.
