Meky Žbirka a Zuzana Smatanová. Dve muzikantské generácie. Dokazujú, že súzvuk je možný. V hudbe, aj v pohľade na život. Symbióza dvoch generácií slovenskej populárnej hudby - aj takýto leitmotív má koncertné turné Mekyho Žbirku, na ktoré ako hlavného hosťa pozval Zuzanu Smatanovú. Žbirka si slávy užil neúrekom a nikdy z nej nespyšnel. Zuzana sa pevne usadila na nebi hudobnej popularity, no nenapršalo jej do nosa. Aj to ich ľudsky spája. Pohoda, pokoj, pokora...
„Mekyho som vnímala už ako malé dieťa. Vždy na mňa pôsobil, a aj teraz pôsobí, pokojným a vyrovnaným dojmom, jeho hudba je rovnako pohodová. Je to človek, ktorý sa rád zabáva, má svojský humor a veľa vecí berie s nadhľadom. To sa mi na ňom páči. Ako on vníma mňa? Myslím si, že si ma vybral preto, lebo ho oslovilo, ako hrám, aj to, že skladám vlastnú tvorbu. Určite ho teší, že stále je tu generácia, ktorá má záujem o prepojenie, o kontakt s tým, čo bolo pred nami. Že jednoducho neexistuje veková bariéra medzi muzikantmi. V čom sme si, podľa mňa, naozaj podobní? Mož-
no práve v tom pokoji. Moja mama mi odmalička hovorila, že som pokojné dieťa. Tento pokoj mi aj zostal. Mám to, čo som vždy chcela, čo som chcela robiť, splnila sa mi moja túžba. To všetko v človeku vytvára pocit pokoja. Vnímam veci s nadhľadom. Pomáha mi v tom hudba, priatelia, všetko, čo je okolo mňa, a preto dokážem zvládnuť aj stres. Som vyrovnaný človek,“ hovorí Zuzana.
Z introvertnej Zuzany sa na stredoškolskom internáte stal extrovert, aspoň tak to vidí ona sama. Štvorročné súžitie v čisto babskom kolektíve je dobrou školou do života. Dnes funguje s chalanskou kapelou. Oboje jej veľa dalo. To prvé poznanie, že vzťahy medzi dievčatami sú komplikované, ale človek sa veľa naučí. To druhé, že život s chalanskou kapelou má svoje muchy, ale ženu naučí povzniesť sa nad malichernosti a neriešiť banality, ktoré nie sú podstatné. Na svoju kapelu nedá dopustiť. Po troch rokoch spoločného fungovania vraj jediný raz nezažili ponorkovú chorobu, jediný raz sa naozaj nepohádali: „Ak mám povedať, kto sú moji ozajstní priatelia, tak toto sú práve oni.“ Zuzana hovorí, že by sa dokázala adaptovať aj inde ako na Slovensku. „Možno v Prahe. Je to krásne mesto, ale musela by som mať okolo seba spriaznené duše. Zatiaľ si vytváram zázemie tu, na Slovensku. Potrebujem mať okolo seba blízkych ľudí alebo aspoň s nimi byť v kontakte. Občas som rada chvíľu osamote, ale to asi každý. No potom opäť potrebujem ľudí...“
Keď je sama, číta si, počúva muziku, brnká na gitare... Hoci o priateľovi neprezradila ani slovo, k dvom miláčikom sa priznala. Jedným je sedemmesačný kocúr, druhým čiernobiely oriešok, starý pán. Kocúr a pes nažívajú vo vzácnej symbióze. Možno je to práve vďaka pohode, ktorá zo Zuzany vyžaruje.
