Galbaví tu bývali pred vyše dvesto rokmi, keď ešte namiesto Veľkých Loviec existovali dva Lóty a podľa historických zápisov stálo na ulici štrnásť domov. V úzkej a dlhej stavbe sídlili štyri rodiny. Neoplývali bohatstvom, nemali veľké pozemky, zato detí sa na dvore hrávalo naraz aj jedenásť. Pred takmer šesťdesiatimi rokmi v „prednej“ izbe prišiel na svet aj Jozef Galbavý. V ČKD Blansko sa vyučil za drevomodelára a keby tam bol zostal, stružlikal by drevené makety, podľa ktorých sa vyrábali formy pre liatinové odliatky. Viac peňazí sa však vtedy zarábalo na stavbách – radšej teda nastúpil do cukrovaru v Dunajskej Strede, kde robil murárske a tesárske práce. Bývať zostal vo Veľkých Lovciach, v deväťdesiatych rokoch bol aj poslancom obecného zastupiteľstva. „Starosta raz dostal list od pamiatkarov, ktorí hľadali na vidieku zachovanú pec s otvoreným komínom. Starí ľudia sa na také pamätali, ale nestála už ani jedna. Zašiel som do múzea, overil, čo píšu odborníci, a zistil som, že mnoho z toho viem. Nakoniec ma poslali do Dolných Salíb, kde som zistil, ako taká pec vyzerá. Nebola k nej dokumentácia, nákres ani nejaký statický prepočet – jednoducho stála a fungovala. Dolu piekli, sušili slaninku, celkom hore v komíne sa údili klobásky. Rozhodol som takú pec postaviť v rodičovskom dome, ktorý bol prázdny a už chátral.“
S opravami začal takmer pred desiatimi rokmi. Stavba už bola na spadnutie – celý spodok najprv podkopal a odizoloval od vlhkosti z podložia, potom opravil krovy a strechu. V hornej časti domu zrenovoval pitvor s kuchynskou časťou a otvoreným komínom, vedľa je izbička s klasickou pecou, akú poznáme zo slovenských ľudových rozprávok. Pitvor zdobia okrem pôvodných hlinených tanierov aj tehly, ktoré našiel na rôznych miestach a osadil do steny. Sú tu nabíjané i pálené tehly, monogramy na nich prezrádzajú výrobcov z okolia, ale aj z Nových Zámkov, Hulu, dokonca zo záhorskej obce Sekule.
V dolnej časti domu je ďalší zrenovovaný pitvor s pecou a dvoma sporákmi (ak boli v dome napríklad svokra s nevestou, každá varila pre svoju rodinu osve). Z pitvora sa vchádza do dvoch izieb. „Predná“ sa používala len na výročné sviatky či svadby, alebo tu na márach vystreli člena rodiny, ktorý v dome umrel. V „zadnej“ sa odohrával rodinný život - je tu veľká pec s prípeckom, postele, stoly (jeden sa dokonca dá roztiahnuť na posteľ pre najmenšie deti). Väčšina nábytku a zariadenia pamätá ešte našich predkov, na posteliach sú páperové duchny a strožoky (slamníky) napchané ozajstnou slamou. Hrady a drevený strop majú vyše päťdesiat rokov, nápis na „mešternici“ (hlavnej pozdĺžnej hrade) v prednej izbe hlása: „Postavev s božú pomocú Jano Galbavý v roku 1794, obnovil prapravnuk Jozef Galbavý 2004.“
„Keď som začínal s opravami, nemal som ani päťdesiat rokov. Spočiatku som všetko robil sám, tesárske aj murárske práce,“ hovorí Jozef Galbavý. „Keď už bolo treba podávať materiál na lešenie, zavolal som kamarátov. Ak si našiel čas, prišiel Jano Beňovský, Miloš Lipták, pomohla rodina. Za tých desať rokov sme tu našli všeličo, raz sme dokonca objavili kostru. Bola pri nej náušnica z tepaného pliešku a archeológovia podľa niektorých znakov usúdili, že by mohla byť stará okolo 2800 rokov.
Dom sme opravovali tak, ako by to asi robili naši predkovia. Tí sa so „špaletami“ okolo zárubní a okien veľmi nehrali – cól sem, cól tam, krivšie bolo aspoň útulnejšie. Múry som skombinoval s pieskovcovými kamenivom a agátovými kmeňmi. Len namiesto jedného malinkého okienka som v prednej izbe urobil dve. Väčšinu zariadenia a náradia do domu som zohnal od ľudí v Lovciach. Sú tu tradičné „kasne“ (skrine) aj s jabĺčkami navrchu, aby v izbe voňalo, šublótik (komoda so zásuvkami), podarilo sa mi zohnať ešte aj staré liatinové dvierka a platne na sporák a pec. Na obrusoch vidieť, kto bol aký majetný a koľko červených pásikov si dovolil u tkáča zaplatiť. Z dobového náradia sú tu také rarity, ako džbánky na lekvár, mliečniky, zbonka na mútenie masla, kulač na vodu. V takejto veľkej mise voľakedy cez žatvu nosili jedlo žniciam a koscom do poľa. Týmto tĺčikom tĺkli mak – keď ľudia šli vo štvrtok po dedine a počuli buchot, už vedeli – zajtra je piatok, budú makové slíže. Železá na vianočné oblátky bývali v obci iba jedny, piekol na nich väčšinou kostolník alebo učiteľ.“
Na dvore sú pripravené kopy naštiepaných triesok a kukuričného kôrovia, na svahu za domom stojí „pajta“ (stodola). Dom pripomína skanzen alebo múzeum - tam však určite nebýva tak rušno.
„Bol to môj životný sen – opraviť dom a na fašiangy sem doviesť gajdoša. Podarilo sa,“ pokračuje J. Galbavý. „Od soboty 25. februára až do stredy sa tu vystriedali stovky ľudí. Najprv sme sa stretli s kamarátmi, popíjali a spomínali, ako žili naši starí otcovia a staré matere. Na víkend sme pozvali matičiarov, hrala tu harmonika, saxofón a v zadnej izbe gajdoš – Róbert Žilík z Mojmíroviec. Podávala sa šunka, klobásky, šišky, fánky, matičiari vyspevovali, pri pajte sa tancovalo – malo to celú parádu ako riadne fašiangy.“
Jednu časť domu roľníckeho bývania chce Jozef Galbavý ešte zrekonštruovať podľa bydliska našich predkov z 18. storočia. Vo Veľkých Lovciach tak získali priestor na výstavy, ľudové posedenia, svojich hostí sem môže uviesť obecné zastupiteľstvo, tento rok sa tu možno budú hromadne oslavovať narodeniny všetkých „lótskych“ šesťdesiatnikov. Už počas renovácie sem zavítali návštevníci z USA, Veľkej Británie, Švajčiarska. Horná časť dvora ústi smerom na Podhájsku, kam je odtiaľto cez les asi štyri kilometre.
Pracovné vzťahy sa dajú utužovať rôznym spôsobom, čo tak futbal? Postavte v práci tím a zmerajte si sily v unikátnej celoslovenskej súťaži MY Liga zamestnancov.
