Dozvieme sa pravdu o posledných hodinách zhoreného železničiara?

Ľudia bez prístrešku a bez domova boli v poslednom období častou témou v Našich novostiach. Nedávno centrálna komerčná televízna stanica informovala o tragédii železničiara, ktorý údajne prespával vo vagónoch na stanici v Nových Zámkoch, a keď sa chcel zo

hriať, podpálil vagón aj seba. Ten človek mal prácu, rodinu, dom a možno by si to s televíziou rád vyjasnil. Ibaže už nestihne. Leží na cintoríne v Bánove pri Nových Zámkoch. SPOĽAHLIVÝ ČLOVEK, ZRUČNÝ REMESELNÍK Päťdesiattriročný Vladimír sa vyučil na železnici. Nastúpil do dielne, neskôr robil strojvodcu osobných vlakov, posledných približne dvadsať rokov jazdil s nákladnými vlakmi. Deň–noc – piatok–sviatok, ako to už na „štreke“ býva. Odchádzal a vracal sa domov pravidelne, ako tie vlaky. Ak po nočnej už nemal spoj z Nových Zámkov do Bánova, zatelefonoval synovi a ten ho prišiel odviezť domov autom. V pondelok 23. januára sa mal vrátiť domov okolo deviatej večer. Manželka mu telefonovala o ôsmej, okrem vyzváňacieho tónu však v slúchadle nezaznelo nič. Skúšala o hodinu neskôr, ale vtedy už sa z manželovho čísla ozval len odkazovač. Vladimír vyrastal v Bánove, oženil sa tam, postavil dom, s manželkou vychovával tri deti. Bol veľmi zručný, vraj nebolo remesla, do ktorého by sa nebol chytil. Na vlastnom dome opravil strechu, osadil plastové okná, chodil dokonca pomáhať aj na stavby kamarátov či príbuzných. Neraz dokonca priamo z pracovnej zmeny. „Treba pomôcť? Jasné – ideme, spravíme.“ Urobili, čo bolo treba, aj na pivo zašli. S mierou - na druhý deň bolo treba sedieť v kabíne lokomotívy. „Vždy sme sa mohli sa na neho spoľahnúť,“ hovorí Vladimírova dcéra Zuzana. „Môj syn Benjamín zdravotne nezvládal škôlku, a keďže sme boli obaja s manželom zamestnaní, malého sme zverili starým rodičom. S mojím otcom teda trávil dosť času. V lete ho otec dokonca vzal na dovolenku - naložil do auta mamu, jej dve kamarátky a Benyho a sám šoféroval až do Chorvátska.“ V poslednom čase Vladimírovu rodinu stíhalo jedno nešťastie za druhým. Manželkina mama dostala mozgovú porážku a skoro nato zomrela. Syn sa dlho dostával z ťažkej choroby, nakoniec zostal v Bánove, kde vedie obchod po mame. Dcéra Zuzana prišla o prácu. Nič z toho však nenasvedčovalo, že rodinu čaká ďalšia tragédia. „Deň predtým si s ním nejaký kolega vymenil službu, ale otec na to zabudol. Vybral sa do Komárna, a kým sa vrátil, zmeškal posledný spoj do Bánova. Brat ho šiel zobrať do Zámkov autom,“ spomína Zuzana. „Na druhý deň odišiel do normálnej zmeny, z ktorej sa už nevrátil. Namiesto neho prišli ráno železniční policajti za mamou, aby šla identifikovať jeho veci.“ HOREL V OPUSTENOM VAGÓNE O 22.40 hodine ohlásili útvaru Hasičského útvaru Závodu protipožiarnej ochrany železníc Nové Zámky požiar osobného vagóna v súprave, odstavenej kúsok za železničnou stanicou, smerom na Štúrovo. Vagón bol plný dymu, z ktorého na dlážke trčali ruky človeka ruky. Vladimíra vytiahli z vagóna, naložili do sanitky a odviezli do novozámockej nemocnice. Indície pripúšťajú, že vo vagóne bolo viac ohnísk požiaru, ako keby si v ňom chcel niekto zakúriť. Popálený železničiar sedel alebo ležal priamo v jednom z ohnísk požiaru. Mobilný telefón aj peňaženku mal pri sebe, nešlo teda o lúpež. Podľa prvých informácií mal popálených 71% povrchu tela. Viac ako 40% (predovšetkým na nohách a v dolnej polovici tela) boli popáleniny tretieho stupňa, preto ho previezli na špecializovanú kliniku do Košíc. „Navštívili sme ho už v novozámockej nemocnici, potom aj v Košiciach. Bezprostredne po prevoze vraj s lekármi ešte komunikoval, s nami už nevládal,“ pokračuje Zuzana. „Dodnes teda nevieme, čo sa s ním dialo v posledných hodinách pred požiarom. Na pohreb prišlo viacero jeho kolegov, nik sa však nevyjadril, ako to bolo. Dodnes nepoznáme závery vyšetrovania, do spisu nám nahliadnuť nedovolili. Ak vraj nebudeme spokojní s výsledkami vyšetrovania železničnej polície, môžeme znovu podať trestné oznámenie. Niekto ho predsa musel vidieť. Železničiari sú uzavretá partia, stanica je uzavretý objekt. Neverím, že v tom vagóne bol sám, a neverím, že obyčajný oheň by človeku spôsobil takéto rozsiahle popáleniny.“ PÁTRAL PO MOBILE? Asi tri mesiace predtým Vladimírovi po službe cestou domov niekto ukradol mobilný telefón. Veľmi ho to mrzelo, často ho spomínal, dokonca údajne tušil, kde by sa mohol nachádzať. V ten osudný večer ho vraj známi po zmene volali domov, ale nechcel ísť – tvrdil, že si má v Nových Zámkoch niečo dôležité vybaviť. Všetko ostatné sú len naše dohady, do ktorých by malo vniesť viac svetla policajné vyšetrovanie. Isté je len jedno - Vladimír nebol človek bez domova a bez zázemia. Nedá sa očakávať, že komerčná televízna stanica by sa chcela za svoje mylné tvrdenie ospravedlniť, ani to nemožno každému človeku v okolí vysvetľovať. Reči sa hovoria a chlieb sa je. Len vo Vladimírovej rodine je v poslednom čase o niečo trpkejší. Satisfakciou by však pre nich bolo, keby sa dozvedeli pravdu o posledných hodinách ich manžela a otca.