Bábiky nie sú hračkami, ale zbierkou

U Královičovcov nájdete bábiky jednoducho všade. Pred domom vás privíta dvojica s kahančekom, vedľa tróni bába v kočíku, a ak je náhodou leto, niekoľko nafukovacích „okupuje“ bazén.

V kuchyni objavíte bábiku – pero, medzi kozmetikou v kúpeľni „plyšáka“ a v spálni takmer meter vysokú chodiacu „slečnu“. Jedna izba je vyhradená bábikám. Ibaže to nie sú hračky – toto je zbierka. „Ak sa mi niekto chce zavďačiť alebo mi urobiť radosť, má veľmi jednoduchý výber. Bábiku. Na Vianoce som dostala štyri, žiadna sa, našťastie, nezhodovala s tými, čo už mám,“ hovorí Zdenka Královičová z Jasovej. S bábikami sa hrávala ako každé iné dievča. Najkrajšie spomienky vraj má na chodiacu bábu, ktorú jej kedysi doniesol otec zo zamestnania v Prahe. „Pred štyridsiatimi rokmi to bola vzácnosť, každý deň som sa s ňou ani nemohla hrať. Raz sme boli v Čebíne u príbuzných, ktorí mali veľkú ryšavú bábu. Celou cestou späť som za ňou plakala, až nakoniec teta musela ísť do obchodu a kúpiť mi takú. Donedávna mala jedinečné miesto v obývačke, moja mami ju potom darovala nejakému dievčatku, čo k nám chodievalo.“ Zdenka Královičová je povolaním strojárskou konštruktérkou. Na priemyslovke v Komárne mala väčšinu spolužiakov chlapcov, súťažne hrávala volejbal. Namiesto komárňanských lodeníc nakoniec zakotvila v Jasovej, pri kultúre a divadle. „Už na stredoškolskom internáte mi na sviatky kupovali báby. Keď sme v Jasovej nacvičili s mládežníkmi predstavenie Kubo, venovali mi jednu z mojich prvých keramických bábik. Tu ich mám asi sto, ďalšie „plyšáky“ sú zbalené vo vreciach, pretože sa už do nich púšťali mole. Ani tieto nie je jednoduché udržiavať – väčšina má kompletnú garderóbu, ktorú treba občas celú vyprať. Asi bude treba pre všetky vyrobiť uzavreté vitríny.“ Niektoré báby si ešte pamätajú znárodnený priemysel. Porcelánové sošky, šúpoľové bábiky a kľúčenky sa do počtu síce nepočítajú, ale boli darčekmi. Dve bábiky sú „divadelnými maskotmi“ a sprevádzajú tunajších ochotníkov na každé predstavenie. Jedna z nich - Relo - vraj dokonca vie aj recitovať „...od čoho mám mokrý svetrík....“. Gýčová Barbie sa však v zbierke veľmi nevyskytuje. Bábiky si Z. Královičová priniesla z Maďarska, Bulharska, Ruska, Portugalska, Španielska. V Chorvátsku ju však zohnala len s ťažkosťami a z Egypta sa manžel vrátil naprázdno – v tamojších letoviskách sa bábiky jednoducho nepredávajú. Zdenkine bábiky boli základom výstavy, ktorú usporiadala na obecnom úrade v Jasovej. Exponátmi na ňu prispeli aj viacerí občania obce, zozbieralo sa okolo 250 bábik. Návštevníkom sa najviac páčila modrá „konteska“, indiánska rodinka a, samozrejme, nevesty, ktorých šaty väčšinou šila Zdenka osobne (jedna mala tak bohato nariasenú sukňu, že musela dokonca sedieť na kvetináči). Bábiky niesla Zdenka Královičová aj na návštevu zástupcov obce Jasová v maďarskom Jásberény. Otvárali tam múzeum a Jasovčania si boli overiť, či zhoda názvov oboch sídiel poukazuje aj napríklad na zhodu v odevoch a tradíciách. Maďarských hostiteľov obdarovali bábikami v jasovských odevoch. Do „rodiny“ bábik majú ešte pribudnúť tri princezné, ich šaty vraj majú byť prekvapením.