To je jediné, čo vie Jana o človeku, ktorý jej zachránil život. Jeho totožnosť môže spoznať až o päť rokov. Že ho vôbec našli, bolo pre ňu šťastím: iní na vhodného darcu čakajú roky. Peripetie sa začali, keď Jane pred ôsmimi rokmi lekári diagnostikovali aplastickú anémiu. Kvôli chorobe podstúpila chemoterapiu a ožarovanie. Bolo obdobie, keď v nemocnici trávila viac času ako doma. Sama ako prst na izolačke. Akoby to nestačilo, počas priebehu choroby Janke zomrel na rakovinu otec.
V rodine darcu nenašla
Jana sa o svojej chorobe dozvedela pred ôsmimi rokmi, keď sa spolu s bratom Michalom korčuľovali. „U starkej som zistila, že na rukách mám modriny. Nevedela som od čoho, ale nebrala som to vážne. Na druhý deň sa však objavili aj na nohách,“ spomína si Jana. Dostala sa do Bratislavy, kde prešla vyšetreniami. Diagnóza: aplastická anémia. Choroba, pri ktorej nepracuje kostná dreň a v tele sa nevytvárajú krvné doštičky ani krvinky. Pri akomkoľvek údere mohla napríklad začať vnútorne krvácať. Ak by sa na krvácanie prišlo neskoro, jej život by bol v ohrození. „Prišlo to ako blesk z jasného neba. Janka bola dovtedy zdravým dieťaťom, ešte aj bežné choroby ju obchádzali,“ povedala mama Darina Jankulárová.
Janka je chorá už osem rokov. Zo začiatku sa lekári pokúšali liečiť ju iným spôsobom, ako je transplantácia ľudskej drene. „Bola to imunosupresívna liečba. Janke však tento spôsob nepomohol. Až do roku 2004 sa všetky sledované hodnoty držali na takej úrovni, že s nimi mohla žiť. Potom však začali klesať a rozhodlo sa o transplantácii,“ hovorí mama. Lekári odobrali kostnú dreň celej Jankinej rodine – rodičom, bratovi, sesterniciam aj bratrancom. Nikto z nich však nebol vhodným darcom.
Plač patrí k chorobe
Zaradili ju preto do medzinárodnej databázy čakateľov na kostnú dreň. „Vždy, keď pribudne nový darca, preveruje sa, či niekde nie je pacient, ktorý potrebuje práve jeho kostnú dreň,“ vysvetľuje Jana. Toho pravého pre ňu našli v lete minulého roku v Anglicku. „Samotné čakanie bolo to najhoršie z priebehu celej choroby mojej dcéry,“ konštatuje pani Darina.
Koncom augusta Janu hospitalizovali. Umiestnili ju do sterilného boxu a pripravovali na transplantáciu. Podstúpila chemoterapiu, ožarovanie a mnoho vyšetrení. V izbe s oknom, ktoré sa nemohlo otvárať, bola zavretá bez možnosti vychádzať, všetky veci, čo jej nosili, museli prejsť sterilizáciou a miestnosť sa musela pravidelne umývať a dezinfikovať. „Bolo mi zle, aj som si poplakala, ale to asi patrí k tomu. Na nemocničné prostredie som bola zvyknutá, vedela som do detailov, ako prebieha transplantácia, ale aj tak som sa bála.“
Lekárka cestovala
po dreň do Anglicka
Doktorka vycestovala za darcom na Britské ostrovy. V Bratislave zatiaľ Janu pripravovali na zákrok. Hneď, ako sa krátko po polnoci v tú októbrovú noc lekárka vrátila, napojili Janku na infúziu, ktorou prijala kostnú dreň od darcu. Angličan poskytol dva odbery, každý z nich infúzne tiekol viac ako päť hodín. Mladá pacientka bola tak vďačná darcovi, že hneď chcela zistiť jeho meno. To však bude môcť urobiť až po piatich rokoch. Také sú pravidlá. Dnes o ňom vie len to, že je to tridsiatnik z Británie a že bol ochotný pomôcť. A zatiaľ sa zdá, že pomohol. Kostná dreň sa vzhľadom k tomu, že mala nepríbuzenského darcu, uchytila dobre. Myslia si to aj lekárky, ktorým je rodina dodnes vďačná: Júlia Horáková, Ivana Boďová a Sabína Šufliarska.
Znovu v škole
Janin život však bude v najbližších mesiacoch naďalej do istej miery obmedzený: nemôže napríklad chodiť na miesta, kde sa zdržiava veľa ľudí. Jej imunita je oslabená a do tela by sa mohla dostať infekcia. Diskotéky, puby a obchody, ktoré sú bežnou sú-
časťou života jej rovesníkov, bude môcť Jana navštevovať len obmedzene. Okrem toho musí znovu podstúpiť všetky očkovania, ktoré už ako malé dieťa absolvovala.
Po náročnom boji s chorobou ju teší, že znovu zasadne do lavíc združenej strednej školy obchodu a služieb, kde mala doteraz individuálny študijný plán. Na škole študuje druhý ročník, učí sa za kozmetičku. Ako sama hovorí, školu chce ukončiť so svojimi terajšími spolužiakmi. „Učitelia nad ňou tento rok hádam prižmúria oči. Vedia, že kozmetika ju veľmi baví, ešte aj sestričky v nemocnici si u nej dali obočie trhať,“ smeje sa pani Darina. Obdivuje nielen vlastnú dcéru, ale aj všetky choré deti za silu, ktorú v sebe napriek zákerným chorobám nájdu. Často s ochorením zápasia rovnako statočne ako dospelí. A majú presne ako Janka chuť znovu sa zaradiť do života.
