NEVÁŽIME SI NAŠU VLASTNÚ HISTÓRIU, MNOHO VZÁCNYCH VECÍ ĽUDIA RADŠEJ SPEŇAŽIA ZA PÁR KORÚN

František Mihalik prežil celý produktívny život v Bajči pri Nových Zámkoch, vyše dvadsať rokov robil zootechnika v tunajšom štátnom majetku.

Už v základnej škole sa však zaujímal o dejiny a numizmatiku. „Priviedol ma k tomu môj učiteľ dejepisu, ktorý neskôr pôsobil v diplomatických službách v Rusku. Zoznámil som sa i s jedným novozámockým zberateľom a zaobstaral som si potrebnú literatúru,“ hovorí. „V sedemdesiatych - osemdesiatych rokoch som si už vytvoril pomerne rozsiahlu zbierku mincí. Bola v nej dvadsať polturovka, niekoľko zlatníkov. Skompletizoval som veľa relikvií s tematikou Rákocziho, vrátane mincí s jeho podobizňou a kompletnej deväťzväzkovej korešpondencie. Posledná Rákozciho kúria stála v Šuranoch, zbúrali ju začiatkom sedemdesiatych rokov, keď som tam chodil do „pétéešky“. Ešte mám odtiaľ nejaké fotografie. Mal som doma dokonca aj niekoľko ikon. Potom som však staval dom, potreboval som auto, a tak som väčšinu vecí rozpredal.“ V suteréne rodinného domu má F. Mihalik svoju malú súkromnú zbierku predmetov a dokumentov, ktoré sa viažu väč- šinou na Bajč a okolie. Bezpochyby najstarším exponátmi sú dva zuby z mamuta, ktoré sa našli medzi Bajčom a Hurbanovom. Nájdu sa tu predmincovné platidlá, nádobky z bádenskej a lengyelovskej kultúry (podobné, aké sa našli v päťdesiatych rokoch pri vykopávkach pri neďalekej osade Vlkanovo). Medenú mincu z čias tureckej nadvlády F. Mihalik práve poslal na expertízu. Na stene visí sviatočná oficierska šabľa zo začiatku minulého storočia, letopočet 1915 je vyrazený na hliníkovej vojenskej poľnej fľaši, uloženej pod šabľou. Z 19. storočia pochádzajú knihy, encyklopédie, takmer šesťstostranová kompletná klasifikačná kniha žiakov vlkanovskej školy s vysvedčeniami z rokov 1898–99. Na tú dobu tam bola veľká škola. Na tunajšom hospodárstve robili ľudia z celého okolia a vodili sem do školy aj deti. Niektorí súčasní obyvatelia by v tej knihe mohli nájsť prospech svojich prarodičov. Raritou je „samizdat“ tunajšieho maďarského učiteľa Gyulu Forgácsa, ktorého odtransportovali do Nemecka – našťastie až na sklonku vojny, takže prežil. Po návrate domov vydal svoj životopis s pamäťami z cesty a fotografiami. „Mnohé z týchto vecí chceli ľudia vyhodiť alebo za pár halierov speňažiť v zberných surovinách. Nevážime si vlastnú históriu - ani dávnu, ani tú nedávno minulú. Vďaka mojej manželke sa uchovali dokumenty a fotografie spred niekoľkých desiatok rokov, keď tunajší štátny majetok býval jed ným z najväčších a najmodernejších v republike. Chodili sem delegácie z Argentíny, Číny, Mongolska, Mali, bol tu aj prezident Zápotocký. O Bajči sa vtedy hovorilo ako o malom Paríži. Mali sme v obci kúpalisko, poľnohospodársku učňovskú školu; naši stolní tenisti hrávali aj proti rezerve bratislavského Slovana. Bývali tu chýrne bajčské hody - jedna hudobná skupina hrala na kúpalisku a jedna v kultúrnom dome,“ spomína F. Mihalik. Štátny majetok Bajč sa v roku 1950 dostal na titulnú stranu celoštátneho týždenníka Svět v obrazech. V roku 1960 obci venoval takmer celé číslo odborný magazín Poľnohospodárska výroba doma i v zahraničí. V roku 1926 mala obec 1244 obyvateľov, 397 domov a žiadne asfaltové cesty. O päťdesiat rokov neskôr tu žilo 1425 obyvateľov (z toho 270 detí), bolo tu 469 domov, 154 áut a 13 kilometrov ciest. V súčasnosti sa František Mihalik zameriava prevažne na numizmatiku, osobitne na osobnosť a obdobie francúzskeho cisára Napoleona III.