Písmo:A^-|A⁺00

Od mojich prvých krokov do základnej školy uplynulo skoro 40 rokov, ale moja prvá učiteľka Mária Černá mi zostane v pamäti navždy. Keď som sa s ňou naposledy rozprávala, jej hlavu zdobili biele šediny, na jej rukách boli vrásky, ale bola plná energie a optimizmu aj napriek tomu, že sa dožila vysokého veku a počas svojho života prežila toho veľmi veľa. Po skončení učiteľského ústavu v Leviciach a v Turčianskych Tepliciach v roku 1941 dostala „umiestenku“ na východné Slovensko do Komáran. Prvé učiteľské kroky začala v cudzom kraji, ďaleko od rodičov. Škola v tejto dedinke bola dvojtriedna, v triede bolo 63 detí. Napriek pohnutým časom a veľkému počtu žiakov (boli však pokojnejší, ako dnešní) sa s nimi pracovalo veľmi dobre. V roku 1945 ju ako mladú učiteľku preložili do Veľkých Ludiniec, čo už bolo bližšie k rodičom. Jej manžel – tiež učiteľ – dostal miesto okresného školského inšpektora v Hurbanove, a tak sa mladá rodina v roku 1950 opäť sťahovala. V Hurbanove bola vtedy jediná okresná jedenásťročná stredná všeobecnovzdelávacia škola, na tie pomery celkom dobre vybavená pomôckami. M. Černá dostala miesto učiteľky v 1. až 5. ročníku. Určite sa jej darilo. My deti sme vtedy nechápali, prečo do našej triedy chodia cudzie tety a ujovia, prečo sa na nás dívajú, prečo sa stále vypytujú. Až s odstupom času, keď som sama skončila v učiteľských službách, som pochopila, že tie návštevy boli hospitácie a ona robila ukážkové hodiny pre mladých učiteľov, inšpektorov. Určite bola výborná - veď v roku 1964 dostala od ministra školstva Československej republiky Císařa vysoké vyznamenanie Vzorný učiteľ. Jej rukami prešlo mnoho detí, mnoho problémov, ale aj mnoho radostí, medzi inými aj naša trieda. Učili sme sa v starej budove, kam chodili aj veľkí gymnazisti. Kvôli autobusovým spojom museli chodiť do školy predpoludním, malí žiaci mali vyučovanie popoludní. Často sme chodili domov za tmy, vo veľkom snehu, ale vôbec nám to neprekážalo. Každodenne sme sa tešili na nové prekvapenia - nové písmenká, číslice, kreslenie, lepenie, gymnastiku na dvore a ďalšie zaujímavosti. Spomínam si na každodenné zakurovanie v piecke alebo na umývanie rúk v lavóre. Vtedy to bolo pre nás normálne, pre dnešné deti nepochopiteľné. S našou učiteľkou sme často chodili na rôzne kul- túrne podujatia vystupovať s recitáciou, spevom alebo s tancom. Popri vlastných žiakoch veľa energie vynaložila aj v mimoškolskej a kultúrno– osvetovej činnosti. Angažovala sa v Živene (dnešný Zväz žien), podieľala sa na založení spevokolu dospelých v Hurbanove, s krúžkom ochotníckeho divadla sa zúčastňovala na celoslovenských prehliadkach. Jej dlhoročná práca bola ocenená Zlatým odznakom Samuela Jurkoviča. Určite zaujímavá bola práca pri nácviku spartakiádnych skladieb pre mladších žiakov a ženy. Jej neúnavnú a obetavú prácu v telovýchove ocenili v roku 1968 odznakom Za budovanie zjednotenej telovýchovy. Do zaslúžilého odpočinku odišla v roku 1979, ale naďalej je aktívna. Stala sa spoluzakladateľkou Klubu dôchodcov v Hurbanove, kde si rada chodí zaspievať, posedieť, zaspomínať, potešiť sa, stretnúť svojich známych. Ďakujem svojej Pani učiteľke (úmyselne píšem veľké P) za všetky vedomosti, ktoré nám vtedy odovzdala, za všetky jej pohladenia, ale aj pokarhania a za všetky rady do života. Želám jej pri príležitosti blížiaceho sa sviatku Dňa učiteľov veľa zdravia, pokoja, radosti zo života a veľa šťastných krokov do klubu, ale aj medzi deti a bývalých kolegov učiteľov. Veľké ďakujem odovzdávam aj všetkým učiteľom, ktorí 28. marca slávia svoj sviatok. Želám im pevné zdravie, veľa energie v ich náročnej práci a veľa úctivých žiakov. Mária Hamranová, rod. Zsigóová, absolventka ZDŠ Hurbanovo v roku 1977

Článok pokračuje pod video reklamou