ž taká unavená, že si k rozboru už radšej nesadnem. Jeden mi totiž trvá päť až šesť hodín,“ tvrdí Eva. Už 12. rok sa venuje grafológii a je členkou Slovenskej grafologickej spoločnosti. „Na začiatku som bola taký neveriaci Tomáš. Možno preto, že pred rokom 1989 o grafológii verejnosť nič nevedela. Až v deväťdesiatych rokoch sa začali objavovať prvé publikácie. Hltala som jednu za druhou. Napokon som si povedala, že najlepším spôsobom, ako sa presvedčiť o dôveryhodnosti rozboru písma, bude skúška. Známemu grafológovi Jánovi Trestovi som dva razy za sebou poslala ukážku svojho písma. Zakaždým však z iného mesta a pod iným menom. Keď mi pri druhej analýze napísal to isté, dosť ma to šokovalo. Ja som totiž nemenila len mestá a mená, ale aj písmo. Už teraz viem, že človek aj keď sa snaží meniť svoje ťahy písma, nikdy to nedokáže tak, aby grafológ nezistil, že ide o tú istú osobu. Ale vtedy ma to zobralo.“ Každý má vlastnú neopakovateľnú osobnosť a jedným z jej prejavov je písmo. „V rukopise sa zračí celá duša človeka. Je to vlastne fixovaný pohyb, ktorý poukazuje na jedinečnosť pisateľa. Mohli by sme to povedať aj takto: ruka je výkonným orgánom mozgu a rukopis je vlastne „mozgopisom“. Z písma sa dajú vyčítať osobné črty, duševný stav, návyky, ale aj zdravotný stav. Využíva sa v kriminalistike, ale robila som aj analýzy pre zamestnávateľov, ktorí si dali urobiť rozbor písma svojich zamestnancov. Prišli za mnou aj zaľúbenci, rodičia detí. Grafológia nie je žiadna mágia. Je to vedná disciplína s úzkym vzťahom k psychoanalýze. Nás grafológov zaujíma to, ako píšete, a nie to, čo píšete. Obsah listu nie je podstatný,“ prízvukuje. Jej ambíciou je dostať grafológiu viac do povedomia pedagógov, kde by mohla byť prospešná najmä pre žiakov. Grafológiu možno študovať na Žilinskej univerzite, no základy sa dajú získať aj v kurzoch.
