V Jasovej ho tak poznal každý – ak sa niečo pokazilo, bolo treba opraviť či pomôcť, zavolali Sama. Bol strojár, odborník. Vraj ešte aj keď načas odišiel z tunajšej strojárskej prevádzky, prišli ho zavolať vždy, keď si s niečím odborným nevedeli poradiť. Mal všestranné remeselné nadanie a zručnosť. V dome po starých rodičoch si zriadil dielňu, kde „repasoval“ staré nábytky a trúfol si aj vyrobiť nové kusy. Ako starý mládenec si našiel čas na futbal, neskôr na športovú funkciu v obci a nakoniec aj na kamarátov. Mal známych medzi zberateľmi starožitností v Nových Zámkoch, v obci s 1200 ľuďmi ho poznal každý.
„Alebo sme si to aspoň mysleli. Lebo nikomu nenapadlo, že od nás odíde tak náhle a vlastnou rukou,“ hovorí starosta Jasovej Miroslav Habara. „Bol obetavý, ochotný každému pomôcť, bárs by sme takých ľudí mali v dedine viac. Bol kuričom v škole, opravoval nám nábytok na obecnom úrade. Bol dobrák, pomáhal aj svojmu okoliu a nič za to nepýtal. Mal rodičov, príbuzných, známych, priamo v jeho susedstve na ulici boli piati-šiesti príbuzní a veľkí kamaráti. Nikdy sme na ňom nezbadali, že by bol trpel depresiami alebo niečím podobným.“
Podľa vyjadrenia ľudí z jeho bezprostrednej blízkosti však v sobotu 18. marca akoby od nich bočil či utekal – vraj si možno len trochu vypil. Ani v nedeľu s ním nebola veľká reč. Asi o šiestej podvečer pozeral na ulici, ako deti hrajú vybíjanú, a vybral sa vraj zamknúť dielňu. Nikto ani nepočul výstrel. Prerobená malorážka veľa hluku nenarobí. Po chvíli jeho mamu ťahalo pozrieť, kde je. Našla ho v krvi a ledva sa dovliekla naspäť – robte voľačo, lebo Ľuboš sa postrelil! Sváko mu vraj ešte dával umelé dýchanie, lebo sa jednoducho nemohol nečinne dívať a nepomôcť. Volali „rýchlovku“ aj policajtov, ktorí po nejakej chvíli našli zbraň. Mama ju vraj v prvom šoku odpratala čo najďalej. Rodina zostala v mdlobách a obcou šli okrem zvesti aj dohady, čo mohlo byť príčinou samovraždy štyridsiatnika bez viditeľných starostí.
„Bol dobráčisko, nikdy bohatstvom neoplýval, ale nezdalo sa, že by ho ku šťastiu potreboval,“ pokračuje starosta. Býval v rodičovskom dome, mal staršie ojazdené auto. Keď bolo treba pomôcť, nevedel povedať nie. Keď bolo treba urobiť, nevedel zobrať peniaze. Teória, že by cez jeho ruky prechádzali na predaj starožitnosti alebo že by si niekde požičiaval peniaze, je pre nás nepredstaviteľná. Ani by ich pri svojom spôsobe života nemal na čo minúť. Na Slovensku máme podnikateľov, ktoré majú na krku podozrivé miliónové kšefty a pokojne medzi nami prežívajú – a ešte si vyžadujú našu úctu a smejú sa nám do tváre. Tento prípad k nim nepatrí. Či sa stal z náhleho skratového konania, alebo svoju smrť naplánoval, sa asi nedozvieme. A obci ani rodine to už nepomôže.“
V Jasovej náhle a tragicky odišiel človek, na ktorého budú mnohí s vďakou spomínať. Hoci namiesto spomienok by ho najradšej mali medzi sebou.
