Zvončeky vyrába doslova na kolene

Milan Martišek je milý, príjemný, veselý človek, odborník na opravy kancelárskej techniky. Pracoval v Datasystéme a na úseku údržby v novozámockom Elektrosvite.

Bol vždy výmyselník, svojim deťom vyrábal zaujímavé hračky, v práci vyriešil niekoľko tematických úloh a odmenili ho za viacero zlepšovacích návrhov. Ako sa dostal k výrobe zvončekov? Potreboval hliníkový blatník na bicykel – a keďže ho nebolo dostať kúpiť, musel si ho vykovať sám. Ďalším podnetom bolo rozšírenie jednorazových plynových zapaľovačov. „Bolo mi ľúto, keď sa zahadzovali prázdne zapaľovače s ešte funkčným kresacím kolieskom,“ hovorí M. Martišek. „Čo by za takýto mechanizmus dali napríklad chlapi vo vojnových zákopoch. Začal som teda vyrábať zapaľovače z kondenzátorov a neskôr zo svetlíc. Mali dve časti – dolná z hliníka pripomínala patrón, horná zo žltej mosadze vyzerala ako guľka. Po vzniku Slovenskej republiky som na hornú časť ešte pripevnil mosadzný štátny znak, podobný, aký sa používal v armáde. Chlapom sa zapaľovače zapáčili. Rozšírili ich do armády, dostali sa medzi hercov, diplomatov aj do zahraničia. Keď som ložiskovou guľôčkou koval okrúhly uzáver zapaľovača, presvedčil som sa, že medený plech je veľmi tvárny materiál. Keďže takého odpadu bolo dosť, začal som z neho vyrábať zvončeky.“ Technológia je napohľad jednoduchá. Odstrihnete štvorček medeného plechu, na kolená dáte dosku s handričkou, na ňu položíte stredne veľké ložisko, prikryjete ho plieškom a do jeho stredu položíte ložiskovú guľôčku. Najskôr menšiu, potom stále väčšiu, a už vám ostáva ho len ťažkým kladivom vyklepávať, až kým nevyformujete tvar zvončeka. Okraje zastrihnete, klinom prerazíte hornú časť, kde zavesíte závažie (srdiečko), ktoré vyzváňa. Treba ešte zacínovať srdiečko s príchytkou a zvonček je hotový. Aby bol pekný, treba ho dobre vyleštiť. Aby bol originálnym a osobným darčekom, treba doň ešte zubárskou vŕtačkou vygravírovať znamenie zverokruhu, životné krédo alebo želanie darcu. V jeho zbierke sú zvončeky maličké i väčšie, ktoré už pekne zvonia. Návštevníkovi podá okuliare, aby videl vygravírovaný obrázok a mohol čítať nápisy. Je to hotová prehliadka malých umeleckých diel, jeho ex libris. A koľko hodín práce „zhltne“ taký malý nevinne sa tváriaci zvonček? Milan tvrdí, že 32, ale to je norma pre skúseného a produktívneho človeka, ktorý sa už kladivom po prstoch hneď tak neudrie. Na výrobu jedného exemplára teda môžeme pokojne odhadovať 40 - 50 hodín nepretržitej a sústredenej práce doslova na kolene. Jeho manželka Betka pracovala ako zdravotná sestra v nemocnici, na manželove aktivity si zvykla. Nikomu neprekáža, keď vo svojej izbičke vytvára predmety, ktoré ľuďom prinášajú radosť. „Ale už som sa bál, že s tým budem musieť prestať,“ zdôrazňuje M. Martišek. „Medzi palcami a ukazovákmi oboch rúk mi začalo ubúdať svalstvo, ale aj na údiv samotných lekárov sa to zastavilo.“ Možno preto, že ešte niekoľko ľudí čaká na „zvonček šťastia“ od Milana. Nebolo by spravodlivé ich o tento prídel obrať.

Autor: SAŠA BORIK