Každý týždeň v sprievode mamy dochádzajú Alenka (15) a Ivetka (11) do internátnej školy pre sluchovo postihnutých v Bratislave. „Bojím sa, aby sa im niečo po ceste nestalo, preto ich radšej sprevádzam. Samé nechodievajú ani do obchodu,“ hovorí pani Alena. Už dlhšiu dobu je nezamestnaná, vhodná práca, ktorá by jej umožňovala vynechávať kvôli sprevádzaniu dcér dva pracovné dni, sa jej hľadá ťažko.
Horšie utrpenie ako naše
Osem mesiacov prešlo od narodenia druhej dcéry, keď sa Alena Dobiašová dozvedela, že jej dieťa je hluchonemé. Alenka nereagovala na zvuky, neotočila hlavu, keď pri nej niečo spadlo. Mama piatich dievčat priznáva, že to bol pre ňu šok. „Zmierili sme sa s tým, existuje aj horšie utrpenie,“ vraví odhodlane.
Rovnaký osud rodinu zasiahol aj pri narodení najmladšej dcéry, dnes 11-ročnej Ivety. Lekárske
vyšetrenia definitívne potvrdili postihnutie. Matke povedali, že ak sa jej narodí ďalšie dieťa so svetlými vlasmi, bude zrejme postihnuté rovnako. „Je to asi v génoch, neviem si to inak vysvetliť. Povedali nám, že niekto z manželových predkov musel byť tiež hluchonemý, ja o takom prípade v jeho rodine ale neviem.“
Dievčatá čítajú z pier
Rodina sa skontaktovala s ďalšou nepočujúcou ženou v meste. Na jej radu umiestnili dievčatá do Základnej školy internátnej pre sluchovo postihnutých v Bratislave - navštevujú ju už od svojich štyroch rokov. Podobná škola existuje tiež v Nitre, v takom prípade by ale dievčatá museli dennodenne dochádzať.
Škola sa dievčatám pozdáva, majú v nej tie isté predmety aké v bežnej základnej škole. Ich vyučovanie ale začalo už v predškolskom veku. Deti sa musia ešte pred regulárnou školskou dochádzkou naučiť základy posunkovej reči. „Posunkovú reč som sa nikdy nenaučila, s dcérami sa ale dorozumiem bez problémov. Obe dokonale ovládajú čítanie z pier. Ani moji rodičia sa posunkovú reč nenaučili a s vnučkami sa dorozumejú. A keď si tie dve začnú ukazovať posunky medzi sebou, nemám ani najmenšiu šancu postrehnúť, o čom sa zhovárajú,“ smeje sa Alena Dobiašová. Pri rozhovoroch s dcérami používa bežné a nekomplikované slová, vyslovuje zreteľne a dôraz dáva na prvú slabiku. Reč sprevádza gestami. Pri našej návšteve ukazuje dcéram niekoľko základných potravín, ktoré v miestnosti absentujú. Dievčatá napriek tomu nemajú problém porozumieť. Chlieb vyčarí vystretou dlaňou a druhou rukou naznačí jeho podlhovastý tvar. Banán, to sú ruky smerujúce od seba a naznačujúce oblúk. Dcéry prikývnu. „Ak to inak nejde, tak im slovíčko napíšem, nerobievam to ale často. Keď som sa učila, ako s nimi komunikovať, uvedomila som si, že aj v bežnej reči používame gestá, len si to neuvedomujeme,“ vraví. Tie jej gestá sú však o niečo pomalšie a dôraznejšie.
Pre tínedžerov
je málo relácií
S najbližším okolím komunikujú dievčatá tiež bezproblémovo. Každodenné rozhovory nie sú vždy ideálne. „Nie každý hovorí plynulo a jasno. Občas sú situácie, keď Alenka a Ivetka majú problémy porozumieť cudzím ľuďom,“ tvrdí ich mama. „Podobné je to aj pri televízii, oni chcú okamžite vedieť, čo sa deje. To sa však nedá, musíme počkať, kým sa vo filmoch povie pár viet a potom ich tlmočíme,“ povedala sestra Lucia. Len málo programov sa ale vysiela so skrytými titulkami. A ak už aj nejaké sú, svojím obsahom sa vzďaľujú tomu, čo zaujíma dievčatá v tínedžerskom veku. Televízne seriály podľa skúseností rodiny Dobiašových nie sú titulkované vôbec.
S obľubou sa hluchonemé dievčatá pozerajú na SuperStar. Napriek ich hendikepu cítia rytmus. Obe vystupujú vo folklórnom súbore pre nepočujúcich Madovec. Súbor vznikol pred štyrmi rokmi a združuje nepočujúce deti do
18 rokov, ktoré sa svoj voľný čas rozhodli venovať ľudovému umeniu. Jeho členovia sa okrem pohybu a tanca učia rozoznávať charakteristiky regiónov Slovenska, obyčaje a ľudové tradície. Repertoár folklórneho súboru Madovec tvoria tanečné čísla z Liptova, Myjavských kopaníc aj zo Zemplína.
Zreteľne vyslovené slová
Dievčatá ešte pred niekoľkými rokmi nedokázali zo seba vydať ani hlásku. Dnes už dokážu niektoré slová vysloviť zreteľne. Je to výsledok práce logopédov, ktorí pôsobia v škole. Učiteľky deti posadia pred zrkadlo a učia ich vyslovovať jednotlivé písmenká, uvedomovať si tvar pier a pohyby jazyka. Učebnice majú prispôsobené, niektoré ťažké cudzie slová sú pre lepšiu výslovnosť vynechané.
Na škole funguje niekoľko záujmových krúžkov, dievčatá sa nenudia. Alenku to tiahne k športu, súťažne sa venuje bicyklovaniu, hráva basketbal a beháva. Chodieva na súťaže do zahraničia, kde sa s ľuďmi rovnakého hendikepu dokáže dohovoriť neverbálnou rečou. Končí deviaty ročník a chystá sa na prijímacie pohovory. Chce sa stať kaderníčkou a študovať znovu v Bratislave. Ako stredoškoláčke jej mama postupne dovolí chodiť samej do hlavného mesta. Potom bude sprevádzať svoju mladšiu sestru. A mame sa možno podarí nájsť si zamestnanie.
