Tam od sedemnástej hodiny nasledovalo dekorovanie bronzovými medailami, ktoré mužstvu a celému realizačnému tímu vešali na krk primátor mesta Ferdinand Vítek a riaditeľ klubu Ján Plandora. Prirodzene, tribúny boli pekne zaplnené a okrem vystúpenia nitrianskych skupín Desmod a Gladiator nechýbali chorály verných fanúšikov, ktoré zubrov sprevádzali počas celej, pre Nitru najúspešnejšej sezóny.
Obranca Dušan Milo už pocítil chuť nielen majstrovského titulu i zisku striebornej medaily v slovenských šampionátoch, ktoré získal so Zvolenom, ale v Štokholme sa v roku 2002 stal majstrom sveta. „Získali sme síce len bronz, ale aj ten ma bude určite hriať. Play off som už párkrát hral a vedel som, že cesta do finále je aj o šťastí. Veril som, že sa tam dostaneme, ale budeme pre to musieť spraviť veľa. Žiaľ, niektoré veci nám nevyšli, preto do finále postúpila Žilina. Hrať o zlato by sme si za celú sezónu zaslúžili nielen my, ale aj náš skvelý fanúšik, defenzíva bola tentokrát silnejšia ako naša ofenzíva,“ skonštatoval Dušan s neskrývaným smútkom v hlase.
O finálovú účasť sa pokúšalo bratské duo Miroslav a Juraj Štefankovci, lenže ani jednému sa ich sen nesplnil. Miroslav so svojou Nitrou stroskotal na Žiline, Juraja so Znojmom vyradila Sparta Praha. „Keď Slavia vyradila České Budějovice, napísal som bratovi, že mu blahoželám k bronzovej medaile, pričom on mi odpísal, že my ideme do finále. No a ja som kontroval, že to isté sme hovorili aj my. Vidíte, obom nám napokon zostali iba oči pre plač. Od nás sa účasť vo finále zrejme očakávala viac, pretože sme to mali dobre rozohrané a navyše tu bol výborný kolektív. Žiaľ, šport je aj o tom, že nie vždy vyhráva ten lepší. Som presvedčený, že s odstupom času si ľudia v Nitre budú vážiť aj tú našu bronzovú medailu,“ netajil kapitán určite úspešného kolektívu.
Žilinský primátor Ján Slota sa nechal počuť, že pre úspech hokejistov spod Dubňa a ich finálovú účasť spravilo mesto maximum, čím hodil pomyselnú rukavicu svojmu nitrianskemu kolegovi Ferdinandovi Vítekovi. „Viem, koľko robí Žilina pre hokej, kde je Mesto jeho jediným podporovateľom, našťastie, v Nitre ich máme viacero. Myslím si, že podmienky u nás pre hokej boli dobré a tretie miesto je zrejme maximum, čo sme objektívne za súčasného stavu mohli dosiahnuť. Dobrá správa pre náš hokejový klub je, že v návrhu rozpočtu je pripravená dotácia na zlepšenie podmienok na štadióne, vrátane väčšieho komfortu pre divákov, ktorí si ho za svoju vernosť svojim hokejistom určite zaslúžia. Chceme, aby fanúšik chodil na hokej rád, a aby ten aj vďaka nemu ďalej žil.“
Diváci ďakoval nielen hráčom, ale aj riaditeľovi klubu Jánovi Plandorovi, ktorý má najväčšiu zásluhu na tom, že si nitrianski hokejisti spolu s ním vybojovali historické bronzové medaily. „Aj keď sa nám nepodarilo dotiahnuť sezónu do finálového záveru, som rád, že sa s nami prišlo rozlúčiť toľko divákov, a že opäť vytvorili vynikajúcu atmosféru. Práve pre ňu sa tento šport robiť určite oplatí.“ Každý športovec po nejakom úspechu túži ísť ešte vyššie. Po bronze sa doslova pýta aspoň striebro. „Určite, každý chce byť ešte lepší, nuž aj nám by sa patrilo, aby sme v novej sezóne boli o niečo úspešnejší ako v tej, ktorá sa pre nás nedávno skončila. Či sa to podarí, to ukáže čas, hoci ja viem, že nikto pod Zoborom by nebol proti,“ povedal J. Plandora.
Spevák skupiny Desmod Kuly hokejistom pred sezónou sľúbil, že ak sa dopracujú k medaile, príde im pri jej odovzdávaní zahrať. Svoje slovo dodržal. „Prirodzene, s celou kapelou sme prišli dobrovoľne, ale toto ešte nie je ten koncert, ktorý som im sľúbil. Ten pravý, a iba pre nich, príde o niečo neskôr, zrejme na chalupe u nášho priateľa v Janíkovciach.“ Kuly veľa zápasov Nitry naostro neprežil, ale malo to svoj dôvod. „V televízii som videl, že atmosféra v Nitre bola zakaždým vynikajúca. Ja som bol na hokeji osobne asi dvakrát, ale vždy som prišiel o hlas, pretože to fantastické publikom zakaždým strhlo aj mňa.“ Nervydrásajúci boj o finále prežíval veľmi intenzívne. „Obranná hra bola asi účinnejšia ako útočná, ale čo už. Od nervov, rovnako ako z vypadnutia z play off som sa napokon jednoducho ožral.“ Vypadnutie Nitričky ho síce mrzelo, lenže pre svojich miláčikov na ľade má ďalší prísľub. „Ak v novej sezóne opäť postúpia do play off, prídem im osobne pred zápasom zaspievať slovenskú hymnu.“
Zaujímavý pohľad na úspešnú sezónu nám ponúkol aj člen usporiadateľskej služby Jozef Martiška, ktorý v predchádzajúcich ôsmich rokoch robil na štadióne strojníka. „Prežil som tu už päť prezidentov klubu alebo riaditeľov, ale Ján Plandora tu spravil najväčší kus práce a za tú sa mu treba poďakovať. Rovnako ako aj hráčom, ktorí všetkým svojim fanúšikom prinášali svojou hrou ozajstnú radosť. Takú atmosféru, aká panovala na našom zimnom štadióne, som zažil iba v roku 1964 v Bratislave, kde som v tom čase pracoval. Veril som, že skončíme vo finále, ale podľa môjho názoru boli proti nám rozhodcovia, ako napríklad Jonák alebo Lauff. Keď na nitrianske bránky pred sezónou kúpili nové siete, ja osobne som ich osádzal. Bolo to dopoludnia pred prvým zápasom s Košicami, a vtedy som chlapcom i trénerovi Stavjaňovi povedal, že aj vďaka nim skončia v tabuľke prví. Vidíte, vyšlo mi to.“
Na záverečnom odovzdávaní medailí sa všetci prítomní na zimnom štadióne dozvedeli, že na základe hlasov nitrianskych fanúšikov sa najobľúbenejším hokejistom pod Zoborom stal nestarnúci Ľubomír Kolník, najlepší strelec slovenskej histórie a v uplynulej sezóne najproduktívnejší hráč Dynamaxu. „Koma“ poďakoval všetkým fanúšikom nielen za hlasy, ale aj za ich pomoc počas celej sezóny. Tí zase jemu i celému mužstvu mohutným chorálom odkázali: „My ťa, Nitra, nikdy nepustíme!“
