Schizofrénia je duševné ochorenie, dodnes mnohými tabuizované. Kolujú o nej rôzne chýry a medzi ľuďmi vzbudzuje rešpekt a strach. Ochorie na ňu jedno percento populácie, na Slovensku evidujú asi 50-tisíc ľudí. Hovoria o nej ako o spravodlivej chorobe, kedysi sa o nej tvrdilo, že je to choroba tridsiatnikov, no dnes sa vie, že postihuje kohokoľvek. Paralyzuje ľudí, ktorí sú aktívni a úspešní. V určitých prípadoch z nich dokáže spraviť ustráchaných a uzavretých jedincov, ktorí každého podozrievajú a boja sa o svoj život. Schizofrénia však v malom percente prípadov ukrýva aj pozoruhodný paradox – má svoju pozitívnu stránku. Ľudia, ktorí ňou trpia, sa na svet dívajú originálne, nápadito, netradične. Vidia veci, čo iní nie, a vďaka tomu sa dokážu uplatniť v umení alebo vo vede.
Komplikovaný fenomén
Schizofréniou trpel napríklad matematický génius a nositeľ Nobelovej ceny John Nash. Jeho príbeh sa do povedomia ľudí dostal aj vďaka filmu Čistá duša s Russelom Croweom v hlavnej úlohe. Nash trpel pocitmi prenasledovania, predstavami a halucináciami. Tridsať rokov bojoval s chorobou a pred dvanástimi rokmi mu udelili Nobelovu cenu za fyziku. Rovnaké ochorenie mal zrejme aj slávny holandský maliar Vincent van Gogh. Názov ochorenia pochádza z gréčtiny. Preložiť sa dá ako rozštiepenie duše. Napriek tomu sa často spája s pojmom rozdvojenie osobnosti – lekári ale upozorňujú, že to nie je správna interpretácia. „Schizofrénia je zrejme najkomplikovanejší fenomén medicíny a ľudskej spoločnosti,“ myslí si hlavný odborník pre psychiatriu pri ministerstve zdravotníctva Pavel Černák.
Sen v bdelosti
Najnápadnejším znakom ochorenia je určitá rozdvojenosť, nejednotnosť v mysli a cítení. Chorý má problémy odlíšiť, čo je skutočnosť a čo len jeho myšlienka, predstava. Je to akoby sen v stave úplnej bdelosti. Pri schizofrénii sa prejavujú príznaky, ktoré sú buď čímsi navyše oproti normálnemu stavu, alebo naopak, sú ochudobnením bežného správania.
V prvom prípade chorý počuje hlasy, vidí postavy, celé výjavy, trpí halucináciami, je presvedčený, že mu niekto vkladá alebo uberá myšlienky. Môže si myslieť, že ho prenasledujú alebo že má nadprirodzené schopnosti. V druhom prípade sa schizofrénia prejavuje znížením záujmov a aktivít pacienta, ochudobneným prejavovaním citov, v horších prípadoch úplným uzavretím sa pred okolitým svetom a prerušením všetkých kontaktov.
Neopodstatnený strach z neznámeho
„Rozštiepenie duše“ je viazané na jednotlivé funkcie psychiky – v niečom môže chorý fungovať úplne normálne, ale v inom je jeho správanie na prvý pohľad čudácke. „Často sa ľudia tohto ochorenia obávajú, majú pocit, že jedinci trpiaci schizofréniou môžu svoje okolie ohrozovať. Je to však zvyčajne len strach z neznámeho,“ vraví primár psychiatrického oddelenia v nitrianskej fakultnej nemocnici Boris Čech. „Ochorenie má niekoľko variantov, v tých lepších prípadoch sa pacienti uzdravia úplne. Schizofrénia má ale tendenciu vracať sa, chorý však naďalej môže byť začlenený do spoločnosti,“ hovorí primár Čech. Asi u tretiny má choroba dlhodobý priebeh, ktorý okrem samotného pacienta výrazne zasahuje aj jeho rodinných príslušníkov a priateľov. Tí môžu pociťovať hanbu, že ich príbuzný trpí duševnou chorobou. „Nie je to tak dávno, čo psychiatri názov tohto ochorenia pred pacientmi radšej ani nevyslovovali v obave, že zverejnenie diagnózy bude mať na nich nepriaznivý vplyv,“ upozorňuje prezident Ligy za duševné zdravie Peter Breier. Choroba sa prejavuje atakmi. Sú prípady, keď je atak intenzívny, po preliečení odznie a počas života sa už nevráti. Viac je však takých, čo sa zopakujú, prípadne je ich trvanie dlhšie.
Mali ju rodičia, riziko je väčšie
Schizofrénie majú dedičnú podmienenosť. „Pokiaľ obaja rodičia trpeli schizofréniou, je viac ako 40-percentné riziko výskytu choroby u ich potomka. Ak len jeden, je toto riziko okolo pätnásť percent. Riziko je výrazne vyššie aj u jednovaječných dvojčiat v porovnaní s dvojvaječnými,“ vysvetľuje Boris Čech. Užívanie niektorých drog (marihuana, pervitín) vytvára tiež priaznivé podmienky na spustenie schizofrénneho ochorenia.
Pri liečbe je dôležitá podpora rodiny a okolia. Na psychiatrii sa príbuzní dozvedia, čo robiť pri ochorení blízkeho, ako na jeho chorobu reagovať. Pri odznievaní ataku je dôležité, aby sa pacient nevyhýbal kontaktu s okolím. V Nitre tomu napomáha Klub Oáza, v rámci ktorého sa pacienti s týmto ochorením pravidelne stretávajú a pod dozorom zdravotníkov hovoria o svojich problémoch. Okrem psychoterapie sú súčasťou liečby lieky. „Moderné lieky sú podstatne lepšie tolerované ako tie z minulosti. Nemajú toľko vedľajších účinkov, pacient sa vďaka nim necíti hendikepovaný napríklad tým, že by po ich užití nemohol šoférovať,“ tvrdí primár Čech. Niektorí pacienti podstupujú aj elektroliečbu. Elektrošoky dodnes u laikov spôsobujú negatívne emócie, pravdou však je, že tento druh liečby sa uplatňuje na celom svete. „Anesteziológ pri nej pacienta uspí, neprebieha za takých dramatických okolností, ako to vidíme vo filmoch,“ vraví Boris Čech. Predpokladom úspešnej liečby je ale pravidelné užívanie liekov a kontroly u lekára.
Rozšírenie choroby je približne rovnomerné na celom svete. Ukazuje sa však, že napríklad urbanizácia a migrácia obyvateľstva zohrávajú rolu pri prejavení schizofrénie. Zistil sa zvýšený výskyt schizofrénie u imigrantov v mestách Veľkej Británie. Výrazne vyšší výskyt ochorenia bol však zaznamenaný len ojedinele - napríklad vo Švédsku v oblastiach za polárnym kruhom. Vysvetľuje sa to vysokou mierou dedičnosti u geneticky izolovanej populácie.
Sme na jednej lodi, vravia schizofrenici
Jakub má 21 rokov a študuje na univerzite v Bratislave. Kvôli chorobe už dvakrát prerušil na rok školu. Má problémy sústrediť sa, v škole nevládze nad učivom premýšľať. Ešte v puberte mu diagnostikovali depresiu, neskôr schizofréniu.
Zmenil sa, prestal sa stretávať s priateľmi. Tí vedeli, že má depresie, viac im ale nepovedal. O schizofrénii mlčí, má zábrany hovoriť o nej pred kamarátmi. „Ak by to vedeli, nezlepšilo by to moju situáciu. Majú predsudky, tie by sa preniesli aj do nášho vzťahu,“ myslí si mladý chlapec.
Jakub sa po prepuknutí choroby uzavrel do seba, podľahol smútku a podozrievavým pocitom. „Kedykoľvek sa niekto zasmial, myslel som si, že na mne. Keď ľudia v miestnosti, do ktorej som vošiel, prestali náhle rozprávať, tiež som bol presvedčený, že hovorili o mne,“ popisuje známky choroby. Lieči sa terapiou, liekmi, absolvoval aj elektrošoky.
Dnes pravidelne navštevuje stretnutia Klubu Oáza, ktorý sa snaží chorým ľuďom pomôcť. Jedine tam dokáže otvorene hovoriť o svojich pocitoch a problémoch. Podobne ako 58-ročný Kristián z Nitry. Do klubu chodieva každý týždeň už deväť rokov. Žije sám, preto víta spoločenský kontakt. Je dôchodca, ale ešte počas zamestnania sa stretával s predsudkami okolia. „Keď som sa vrátil z nemocnice do práce, niektorí mi ani ruku nepodali.“ Slavomír (32) na stretnutí cíti, že všetci sú na jednej lodi. Aj on začínal depresiou, neskôr mu zistili schizofréniu. Na rozdiel od Jakuba a Kristiána sa prejavy schizoafektívnej choroby líšili. „Vyvádzal som a robil som zle, okolie sa na mňa sťažovalo. Niektoré veci, čo som narobil, si ani nepamätám. Žil som akoby v inom svete, mal som zvláštne myšlienky, neuskutočniteľné plány, čakal som na zázraky a veril, že sa stanú. V istých chvíľach som si uvedomoval, že som chorý, aj tak som ale chcel ísť pracovať do zahraničia a dokonca som si myslel, že mi to nebude robiť problém,“ spomína si Slávo.
Návšteva klubu je pre nich často udalosťou týždňa, čo sa zdravému človeku môže zdať až nepochopiteľné. „Rozprávajú o tom, ako prežili týždeň, čo majú nové, aké kultúrne akcie absolvovali, ako prežili sviatky – práve tie bývajú často záťažovými obdobiami. Sú to úplne bežné veci zo života a o živote,“ hovorí odborníčka Petra Páneková. Ako dodala, väčšina schizofrenikov žije osamelo, bez partnerov, často s rodičmi. „Nie je ničím nezvyčajným, že sa ocitajú v sociálnej izolácii. Len malé percento z nich si založí vlastnú rodinu. Neradi chodia do spoločnosti cudzích ľudí, uprednostňujú známych ľudí, ktorým môžu dôverovať,“ vysvetľuje Petra Páneková. Klub Oáza im tieto možnosti poskytuje. Navzájom si vedia poradiť, často aj o tom, ako zvládať svoju chorobu a ako sa s ňou naučiť žiť. Klub vedie sestra Norika, na ktorú sú pacienti zvyknutí. Pozná ich osudy, zabezpečuje kontinuitu a znamená pre nich istotu. Okrem nej je na klube vždy aj psychiater alebo psychológ. - th -
Varovné príznaky schizofrénie
•zmena nálady (náladovosť, depresia, neschopnosť plakať, nadmerný plač, smiech bez príčiny)
•zmena vo vnímaní (počutie hlasov, citlivosť na hluk alebo svetlo)
•zmena v činnosti (extrémna alebo žiadna aktivita, nadmerná spavosť alebo žiaden spánok)
•zmena vo vzťahoch (hádky, žiadne telefonáty blízkym, časté telefonáty v neobvyklom čase – napríklad uprostred noci)
•zmeny v škole a zamestnaní (problémy sústredenia)
•zmena vzhľadu (výstredné oblečenie, slabá hygiena)
•zmena správania (čudné držanie tela, neobvykle dlhé pohľady, extrémne náboženské presvedčenie, požívanie nelegálnych látok)
•zmeny v spoločenskom správaní (vyhýbanie sa kontaktom s okolím, zanedbávanie vzťahov, nezmyselné vyjadrenia)
