Deti na inzerát
Päť súrodencov si Kadlečíkovci osvojili pred dvadsiatimi rokmi. Margita odpísala na inzerát v časopise. Inzerujúci hľadali rodičov pre maloleté deti. Že ich bude päť, to ani len netušili. „Dostal som pozvánku na odbor sťažností okresného národného výboru. Bolo mi čudné, čo môžu odo mňa chcieť, keď som v tom čase ani nebýval doma, pretože som pracoval v Prahe,“ hovorí Štefan Kadlečík. Súrodenci už na nich v detskom domove čakali, troch starších si zobrali na niekoľko dní k sebe do činžiaku v Nových Zámkoch. Ani nie trojročný chlapček si na svoju budúcu rodinu zvykol tak, že pri zmienke o ceste naspäť do Nitry plakal a odmietal jesť.
Adopcia však neprebehla bez problémov. Obaja rodičia museli podstúpiť byrokratické procedúry, vyšetrovania, zdĺhavé papierovačky a ponižujúce psychologické testy. „Nie raz, ale niekoľkokrát,“ hovorí o testoch Štefan a dodáva, že to by neželal ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi. „Pritom sme osvojením detí odbremenili štát, finančne aj výchovne. Veď čo už len môžu dostať v domovoch a čo u nás? V rodine ich berieme ako vlastné a nerobíme medzi nimi žiadne rozdiely, vychovávame ich rovnako.“ Neskôr sa kvôli deťom museli z bytu v Nových Zámkoch presťahovať. Štefan ostal na deväť mesiacov bez práce. Ako hovorí, deťom bolo vtedy najlepšie, lebo mali pri sebe oboch rodičov, ale financie sa rodine rýchlo míňali.
Ako zvládal dovtedy bezdetný pár starostlivosť o päticu súrodencov? „Medziľudské vzťahy sú u nás sto rokov za opicami, jeden druhému závidí aj to, že čerstvý vzduch dýcha. Ak by k nám úradníci vtedy aj dnes pristupovali trochu inak, všetko by šlo ľahšie. S manželkou sme boli vždy na deti zvyknutí, aj keď svoje vlastné sme nemali. Príbuzní nám však často nosievali svojich potomkov na prázdniny, preto sme vedeli, ako to s deťmi chodí.“
Nepísala, nehovorila
Kadlečíkovci vychovávali aj 8-ročné dievča, ktoré keď k nim prišlo, nevedelo poriadne rozprávať ani písať. Z domácich úloh nosila päťky a v diktátoch mávala more chýb. Rodina sa jej začala systematicky venovať. V januári prestala dostávať päťky a ku koncu školského roka to vytiahla na dvojky.
V dome je v súčasnosti šesť detí. Fero (24) pracuje v Čechách a Peťo (21) v Nitre. Monika (20) chce študovať učiteľstvo. Zuzana (18) sa učí za technicko-administratívnu pracovníčku, Renáta (16), Ernest (14) a Žaneta (11) dochádzajú na základnú školu do Nitry, najmladšia Janka (4) je doma s mamou.
„Deťom nad 18 rokov by už človek mal dvere otvoriť a povedať dovidenia, ale kam by išli, koho majú? Darmo, že majú biologických rodičov, ale toľké roky sme ich vychovávali my, sú našou rodinou,“ uzatvára Štefan.
Mnohodetnú rodinu
postihli záplavy
Rodine s toľkými deťmi by sa finančné prostriedky zišli ako soľ. Dôvod? Nielenže sa dvaja láskaví ľudia starajú o mnoho detí, ale navyše sa im v poslednom čase lepí smola na päty.
Koncom tohtoročnej zimy ich po nečakanom stúpnutí spodnej vody vytopilo. V priestoroch domu namerali 107 centimetrov vody. Zalialo im kotol v pivničných priestoroch, celá rodina s malými deťmi zostala dva týždne bez riadneho tepla. Kúriť museli, ako vedeli – rôznymi elektrickými ohrievačmi.
V pivnici mali Kadlečíkovci zakúpený materiál na opravu zatekajúcej strechy a na postavenie dlažby. „Kúpil som to v jednom z nitrianskych obchodov, mali práve akciu. Ešte som sa aj tešil, že aký výhodný nákup. Teraz je všetko preč,“ vraví so smútkom v hlase Štefan Kadlečík, otec početnej rodiny. Okrem toho im zalialo kuchynskú linku. Kadlečíkovcom po zaplavení domu vznikla škoda najmenej 75-tisíc korún.
Prišli o motor, a tým aj o auto
Ešte predtým, na prelome rokov, ich osud pripravil o auto značky Fiat Scudo, ktoré si Kadlečíkovci kúpili na lízing. „Máme ho len tretí rok, no najazdili sme vyše 33-tisíc kilometrov,“ povedala pani Margita.
Vozievali ním deti do školy v Nitre a k lekárom. Presne v posledný deň uplynulého roka sa však pokazil motor. Štefan práve cestoval po dcéru Moniku, ktorá mala službu ako čašníčka. Z domu vyrazil pred polnocou, v aute presedeli viac ako štyri hodiny. „Strávili sme v ňom Silvestra. Okrem toho, že bola fujavica a nový sneh, pokazil sa aj motor. Ani som s ním nepohol a nebyť kamaráta Františka Čampaja z Čechyniec, ktovie ako sa Monika dostane domov.“ Rodina teraz zháňa sponzora na kúpu adekvátneho motora, sama naň peniaze nemá.
