9. máj 2006 o 16:06
Letec sa po rokoch poďakoval svojmu záchrancovi
Neďaleko Mužle pri Štúrove a v blízkosti Kamenína sa Hron spomaľuje a svoje putovanie končí vo vlnách Dunaja. Brehy a okolie rieky sú plné viníc a vinárskych domčekov - hajlochov. Pred 61 rokmi odtiaľto duneli nemecké delá, namierené na vojská 2. ukrajin
ského frontu. V údoliach sa zbraňami ozývala „zakopaná“ pechota. Počas prvých troch mesiacov roka 1945 sa tadiaľto niekoľkokrát prevalil vojnový front. Bojovali tu delostrelci, tanky, obrnené transportéry, bombardéry, stíhačky i delové člny. Domáci roľníci sa báli vychádzať, dokonca aj nakŕmiť statok.
Šiesty január bol doslova zakliatym dňom. Pri Kameníne sa sovietska pechota s tankami prepravovala za delostreleckej podpory z ľavého brehu Hrona na druhú stranu a postupovala na Mužlu. Týždeň - dva sa dobyté pozície darilo držať. Potom Nemci vyrazili do protiútoku a vytlačili vojská 2. ukrajinského frontu o pár kilometrov severnejšie, späť na druhý breh Hrona. Červená armáda však opäť prekročila rieku a meter za metrom získavala stratené pozície. Pod kolesami a pásmi techniky praskali kosti vojakov, ktorí padli v predošlých bojoch a nebolo ich kedy pochovať. Mužlu dobýjali po zemi, po vode i zo vzduchu.
Veliteľ letky stíhačiek, gardový nadporučík Nikolaj Sergejevič Jegorov, sa naučil bojovému umeniu na ceste od Belehradu po Budapešť. Len čo sa skončili vzdušné boje o Budapešť, stíhači 150. gardového pluku odštartovali z poľného letiska na maďarskej strane a zapojili sa do súbojov nad dolným tokom Hrona. Jegorovova letka vzlietla niekoľkokrát za deň.
Len niekoľko dní dozadu čelili útoku dvanástich nemeckých stíhačiek na dvoch „jakov“. Vtedy s oboma strojmi zamierili priamo do stredu skupiny focke-wulfov a messerchmidtov. Číselná prevaha nebola všetko - veľa záviselo od odvahy, srdnatosti a skúsenosti pilotov. Nemeckí nepatrili medzi skúsených, neútočili jeden po druhom, ale pohromade, iba si zavadzali. Rozdelili sa po šiestich na každý jak. Ale keď zbadali, že namiesto slabších protivníkov padá druhý, tretí focke-wulf, rozpŕchli sa.
19. februára 1945 sa však Jegorov ocitol v horšej situácii. Na skupinu útočiacich iljušinov dorážali dva messerschmidty a šesť focke-wulfov. Na veliteľskej pozorovateľni zaznamenali už pätnásty messerschmidt zostrelený na Jegorovom konte, potom sa im však jeho lietadlo stratilo z dohľadu. Zápasil s bolesťou v zranenej nohe, malou výškou, prestreleným krídlom a dvoma nepriateľskými stíhačkami nad hlavou. Spomalený let stíhačky sa meil na neovládateľný pád, pri opustení kabíny mu navyše knypel vykĺbil ruky. Precitol, keď voľne padal len niekoľko sto metrov nad zasneženými poľami. Na úplné otvorenie padáka už bolo neskoro, no aspoň pribrzdil náraz. Svoj posledný, stodeviaty, bojový let skončil veliteľ letky Nikolaj Sergejevič Jegorov severozápadne od obce Mužla. Zachránil ho Imrich Farragó, ktorý mu tajne nosil jesť. Po štyridsiatich rokoch ho s bojovými druhmi Borisovom a Loginovom pozvali na slávnostné odovzdanie Pamätníka sovietskej armády. Jegorovovi udelili čestné občianstvo obce Mužla, ďalší dva velitelia sa stali čestnými občanmi Kamenína.
Jegorov sa dokonca osobne stretol so svojím záchrancom, vtedy už 84-ročným I. Farragóm.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
